Agorafóbia je úzkostná porucha prejavujúca sa strachom z verejných priestranstiev. Pacienti sa boja cestovať dopravnými prostriedkami, nakupovať vo veľkých obchodných domoch, cestovať výťahom…, mávajú strach z miest, odkiaľ by bolo náročné uniknúť v prípade nevoľnosti alebo záchvatu paniky. Týmto miestam sa zámerne a cielene vyhýbajú a tak zostávajú odkázaní na pomoc svojich blízkych

Vyskúšajte TEST TU.

Napriek tomu, že agorafóbia je pomerne nápadná a obmedzujúca diagnóza, pri dobrej spolupráci pacienta môže byť jej terapia veľmi efektívna. Výrazné zlepšenia sa môžu objaviť už po niekoľkých sedeniach. Dôkazom toho je 37-ročná pacientka, pani Janka.

Pamätáte si ešte, ako čím sa to všetko začalo? Čo spustilo vaše problémy?

Ťažko povedať, kde bol začiatok toho všetkého. Bola som vtedy po rozvode, ktorý nebol jednoduchý. Môj exmanžel si našiel nový vzťah ešte počas nášho manželstva. Už to bolo nepríjemné, ale zďaleka nie tak ako samotný rozvod. Ťahali sme sa po súdoch kvôli starostlivosti o deti, kvôli výživnému, kvôli domu, vkladným knižkám detí… nemalo to konca. Mala som už terajšieho priateľa, s ktorým máme celkom harmonický vzťah, ale stále sa ma to všetko veľmi dotýkalo. Bola som z toho vyčerpaná, ale nakoniec sa situácia upokojila. Pár mesiacov potom som ochorela a užívala som Penicilín. Spustila sa u mňa alergická reakcia a mala som silný anafylaktický šok. Myslím, že odvtedy som sa začala sledovať viac ako je normálne a začala som mať o seba strach. 

Ako sa vaše obavy prejavovali v bežnom živote? Aké ste mali príznaky?

Úplne prvýkrát mi prišlo zle v autobuse. Začalo mi búšiť srdce, nemohla som dýchať, točila sa mi hlava. Myslela som si, že odpadnem alebo dostanem infarkt alebo neviem… hrozne som sa bála. Obzerala som sa okolo seba a premýšľala som, či by mi niekto z tých ľudí dokázal pomôcť. Na najbližšej zastávke som vystúpila a do práce som zašla zvyšok cesty pešo. Poobede som mala veľký strach nastúpiť opäť do autobusu, ale zvládla som to. Párkrát som ešte autobusom išla, ale potom sme raz zostali stáť v zápche a ja som cítila ako to na mňa ide znova. Zas mi začínalo silno búšiť srdce. Utekala som za šoférom, aby mi otvoril dvere. Vystúpila som a viac som autobusom necestovala. Do práce ma musel voziť priateľ, domov som chodila s kolegyňou alebo pešo.

Kvôli svojej chorobe ste teda nemohli cestovať autobusom. Obmedzovala vás táto porucha ešte v niečom?

Trvalo to celé roky a stále sa to zhoršovalo. Postupne som sa bála cestovať už aj s priateľom v aute. Keď sme niekam chceli ísť, muselo to byť mimo špičky. Ak sme išli na dlhšiu cestu, vopred som si pozerala trasu, aby sme sa vyhli prípadným kolónam alebo dlhším tunelom. Mala som strach, že mi tam príde zle a pomoc sa ku mne nedostane. Keď sme išli niekam na víkend alebo na dovolenku, vždy som si zisťovala ako ďaleko je nemocnica a ako rýchlo by sa ku mne dostala sanitka. Na odľahlejšie miesta, napríklad na chatu v horách by ma nikdy nedostal. Potom som sa začala báť aj vo výťahu. Mala som hrozný strach, že sa zasekne, mne príde zle a nikto mi nepomôže. A vyvrcholilo to tým, že som prestala chodiť aj nakupovať. Všetko musel za mňa zariaďovať priateľ alebo starší syn. Priateľ veľmi chcel, aby sme spolu začali žiť, ale ja som sa mu nechcela zavesiť na krk. Bývali sme teda každý sám.

Skúšali ste tieto vaše problémy nejako riešiť? 

Najskôr som absolvovala všetky možné vyšetrenia od krvného obrazu cez EKG až po neurológiu, ale nič sa nepotvrdilo. Moja lekárka ma nakoniec odporučila k psychiatrovi a ten mi na zníženie úzkosti predpísal diazepam. V niečom to pomohlo, cítila som sa celkovo pokojnejšia, ale na miestach, ktorých som sa bála som sa aj tak neodvážila. Lekár mi vysvetľoval, že tento liek sa nemôže brať dlhodobo, pretože naň môže vzniknúť závislosť. Malo to byť len prechodné riešenie, ale vždy, keď sa mi ho snažil vysadiť, sa môj stav výrazne zhoršil. Prežívala som hrozný nepokoj a napätie a tak mi ho zakaždým zas vrátil. Nakoniec som ho užívala vo vysokých dávkach viac ako rok a vypestovala som si závislosť.

V akom štádiu boli vaše problémy, keď ste začali chodiť na psychoterapiu?

V tom čase som nedokázala nastúpiť do autobusu. Autom som cestovala výlučne s priateľom a len a na krátke trasy. Úplne sme prestali chodiť so synmi na výlety. Tiež som nechodila nakupovať ani nič vybavovať na úrady. Bezpečne som sa cítila asi len doma a v práci. Nechodila som výťahom ani keď som išla na návštevu k mame na ôsme poschodie. Bol to život bez radosti, cítila som sa úplne odkázaná na iných, závislá, neschopná.

Ako prebiehala samotná liečba?

Veľa sme sa rozprávali o mojej úzkosti, o tom s čím všetkým moje problémy súvisia. Terapeut mi podrobne vysvetlil, ako vznikajú moje nevoľnosti a čo sa vtedy v tele deje. Až keď som tomu úplne rozumela, začali sme s nácvikmi zvládania situácií, ktorých  som sa bála. Naučila som sa cestovať autobusom a to ostatné išlo prakticky samé. Som na seba hrdá, pretože sme to zvládli za mesiac, aj keď tie nácviky boli denno-denné. S diazepamom to bolo horšie. Zbavovala som sa ho viac ako dva mesiace.

Aký je váš stav teraz? Ako sa cítite?

Som na jednej tabletke anxiolytík denne. Teraz je to však neškodný nenávykový liek. Cestujem a nakupujem sama. Aby som si dokázala, že to zvládam, absolvovala som sama túru v Tatrách. To bolo predtým pre mňa nepredstaviteľné. Môžem teda povedať, že zatiaľ sa mi darí veľmi dobre.