Generalizovaná úzkostná porucha je pomerne nenápadné, ale pre pacienta subjektívne veľmi náročné ochorenie. Typickým prejavom je trvalá, voľne plynúca úzkosť, ktorá nie je obmedzená na určité udalosti alebo okolnosti. Pacienti si vytvárajú nadmerné obavy a starosti, ktoré sa týkajú bežného života, zvládania každodenných povinností a vlastného zdravia alebo zdravia svojich blízkych. Denne sa trápia tým, že sa stane niečo zlé im samým alebo ich rodine, že niečo nezvládnu alebo nejaká situácia nedopadne dobre. To u nich vedie k nadmernej úzkostnosti, podráždenosti, únave a nepríjemným telesným pocitom, napr. nevoľnosť, bolesť v hrudníku, pocit točenia hlavy, tras a pod.

Vyskúšajte TEST TU.

Napriek tomu, že ide o jednu z najčastejších duševných porúch, pacienti sa v ambulanciách odborníkov ocitajú zriedkavo. Väčšina z nich totiž predpokladá, že tendencia robiť si starosti je ich normálnym osobnostným rysom. Mnohí vyhľadajú pomoc až po rokoch, keď už ochorenie vážne narúša ich každodenný život. To je aj prípad Tamary, 22 ročnej študentky, ktorá trpela obavami a starosťami dva roky predtým ako vyhľadala pomoc.

Ako si spomínate na začiatok vašich problémov? Kedy sa u vás začali objavovať prvé pocity úzkosti?

Bolo to približne v čase, keď som nastúpila na vysokú školu. Naši sa krátko predtým rozviedli, otec mal priateľku a odsťahoval sa s ňou do Čiech. Zrazu som o ňom vedela len veľmi málo. Chýbal mi. Navyše som musela odísť na internát a mamu nechať samú s mladšími súrodencami. Bála som sa, ako  to zvládne. Okrem toho cudzie mesto, nová škola a všetko s ňou spojené. Celý môj život sa zrazu zmenil a ja som pochybovala, že to všetko dokážem.

Spomínate si, čoho konkrétne ste sa báli? Čoho sa týkali vaše starosti?

Mala som strach, že sa niečo stane mame. To bolo asi to najhoršie. Ale bála som sa aj toho, že to všetko nezvládnem ja – že si nezvyknem v novom meste, že nezapadnem medzi spolužiakov, že nezvládnem školu a skúšky. Potom som začala mať strach, že ja aj mama budeme také preťažené, že jedna z nás z toho ochorie, že sa nám stane niečo zlé. Hrozne som sa bála, že mama dostane rakovinu a zomrie. Bola som z toho na nervy. Mala som vtedy priateľa, ktorý mi začal vyčítať, že som stále nervózna a podráždená a ja som sa začala báť aj toho, že on sa so mnou rozíde. Hral futbal a ja som začala mať strach, že sa mu na tréningu alebo počas zápasu niečo stane.

Okrem týchto obavných myšlienok vás trápili ešte nejaké príznaky?

Mala som aj telesné ťažkosti. Dovtedy som bola vždy zdravá, športovala som, venovala som sa gymnastike, plávaniu, chodila som na turistiku. Zrazu som bola stále unavená, bolievala ma hlava, nemala som chuť do jedla akoby mi strach zvieral žalúdok. Dokonca som mávala také zvláštne pocity v hrudníku akoby mi preskakovalo srdce a tŕpli mi prsty na rukách. Sledovala som každý telesný prejav, lebo som sa hrozne bála o svoje zdravie. Okrem toho som strašne zle spávala. Večer, keď som si ľahla do postele, začali mi všetky tie myšlienky víriť hlavou a väčšinou som zaspala až niekedy po polnoci. Potom som sa už bála, že sa úplne zložím kvôli tomu, že málo spím. Bolo to ako začarovaný kruh, z ktorého som sa nevedela dostať.

Ako vaše problémy ovplyvnili váš bežný život, vaše vzťahy a vašu rodinu?

Bolo to náročné obdobie pre všetkých. Mama mala o mňa strach, často mi hovorila, že to s tou školou preháňam a mám viac oddychovať. Ja som sa ale bála, že ak poľavím v učení, neurobím skúšky. Napriek tomu, že som mala skoro samé Á-čka. Úplne som sa prestala venovať športu a všetkému, čo som mala rada. Aj s kamarátkami som sa stretávala iba raz začas. S priateľom sme začali mať problémy vo vzťahu. Často sme sa hádali a aj po sexuálnej stránke to začalo byť na nič. Ja som vôbec nemala chuť a náladu na nič príjemné, stále som iba stresovala.

Trvalo takmer dva roky, kým ste vyhľadali odbornú pomoc. Čo vás presvedčilo, že ju naozaj potrebujete?

Bola som už z toho všetkého na pokraji síl. V neustálom napätí a strese z toho čo bude a ako bude som sa vôbec nedokázala sústrediť. Nakoniec som musela prerušiť školu. Ja, čo som vždy robila všetko perfektne alebo dokonca najlepšie zo všetkých. Zrazu som nedokázala ani sedieť na prednáške a počúvať, nie sa ešte niečo naučiť. Možno aj preto, že s mojim spánkom to už bola katastrofa. V poslednom období som mala tiež stále častejšie tendenciu vypiť si. Zistila som, že alkohol mi prináša celkom rýchlu aj keď krátkodobú úľavu. Po dvoch – troch pohároch vína som zabudla na väčšinu starostí a dokonca som sa aj lepšie vyspala. Bála som sa, že kvôli tomu skončím ako alkoholička. Potom už zakročila moja mama a zobrala ma k lekárke. Tá mi urobila nejaké preventívne vyšetrenia a nasmerovala ma na psychoterapiu.

Ako prebiehala vaša liečba a čo vám pomohlo?

Neužívala som nijaké lieky, iba som chodila na sedenia. Bolo to všetko v mojej hlave, v tom ako som rozmýšľala o sebe a o všetkom okolo seba. Na terapii som sa naučila relaxovať, čo mi pomohlo hlavne od tých telesných ťažkostí a začala som aj trošku lepšie spávať. Potom sme sa veľa rozprávali o mojom nastavení, o tom, aké mávam myšlienky, z čoho vznikli a čo sa dá s nimi robiť. Pracovali sme s mojimi obavami dovtedy, kým neprestali mať na mňa vplyv. 

Intenzívnu terapiu máte už za sebou, v súčasnosti chodíte už len na “udržiavacie” sedenia. Ako sa váš život zmenil?

Vrátila som sa do školy, čo je celkom fajn. Naučila som sa, že nemusím robiť všetko na 130% a dosť sa mi uľavilo. S mamou je to fajn, vidím, že to zvláda aj bez otca a som spokojná. No a s priateľom sme sa nakoniec rozišli. Zvládla som to bez výraznejšieho rozkolísania môjho stavu, na čo som veľmi hrdá. Vrátila som sa aj k športu. Moje obavy sa ešte občas objavia, ale už im nenechávam nad sebou takú veľkú moc.