Sociálna fóbia

Sociálna fóbia je veľmi rozšírená úzkostná psychická porucha. Vyznačuje sa predovšetkým silným a trvalým strachom zo sociálnych situácií. Ľudia trpiaci sociálnou fóbiou sa obávaným situáciám vyhýbajú. Boja sa chodiť medzi ľudí, hovoriť pred ľuďmi, boja sa pozornosti iných alebo trpia úzkosťou v iných, vyhranených sociálnych situáciách. Sociálna fóbia môže byť špecifická – človek sa obáva len jednej, konkrétnej sociálnej situácie alebo generalizovaná – človek sa bojí celého radu sociálnych situácií. Pokiaľ porucha nie je adekvátne liečená, vyraďuje postihnutého z bežného života. Sociálna fóbia je liečiteľná porucha s dobrou prognózou.

Príznaky naznačujúce, že trpíte sociálnou fóbiou

  • mávate strach z toho, že sa iní na vás pozerajú
  • často sa bojíte, že sa medzi ľuďmi znemožníte
  • obávate sa, že by ste mohli byť stredobodom pozornosti
  • máte strach, že vaše správanie bude neprirodzené
  • bojíte sa spoločenských stretnutí
  • bojíte sa jesť pred ľuďmi
  • máte strach zo stretnutí s ľuďmi
  • bojíte sa rozprávať pred skupinou
  • bojíte sa hovoriť pred autoritou
  • máte strach nadviazať a udržiavať rozhovor
  • bojíte sa požiadať o to, čo potrebujete a na čo máte právo
  • bojíte sa povedať nie
  • sociálnym situáciám sa vyhýbate
  • v sociálnych situáciách vás obťažujú vegetatívne (vôľou neovládateľné) príznaky – potíte sa, trasú sa vám ruky, červenáte sa, silno vám búcha srdce, máte pocit na zvracanie, nutkanie na močenie

Sociálna fóbia prebieha u každého individuálne a u všetkých pacientov sa nemusia objaviť všetky príznaky. Od bežnej hanblivosti sa však spravidla odlišuje nasledujúcimi znakmi:

  • strach je intenzívnejší
  • strach trvá dlhšie
  • strach ochromuje človeka v jeho sociálnom živote
  • človek sa nápadne vyhýba situáciám, ktorých sa obáva
  • v sociálnych situáciách sa objavujú intenzívne vegetatívne (vôľou neovládateľné) príznaky

Ako sa sociálna fóbia lieči

Do úvahy prichádza ako farmakologická liečba tak psychoterapia. Zatiaľ čo psychofarmaká sa vyznačujú rýchlejším nástupom účinku, výsledky psychoterapie sú dlhodobejšie. Často sa kombinujú obe formy liečby. Medikamenty slúžia na zníženie hladiny úzkosti v prvých fázach terapie. Psychoterapia sa spravidla zameriava na zlepšenie sociálnych zručností (napr. zručnosti nadviazať a udržať rozhovor, zručnosti hovoriť pred skupinou ľudí a pod.) a nácvik ich využitia v sociálnych situáciách.

Kedy vyhľadať pomoc

  • keď trpíte výrazným strachom, že by ste mohli byť stredobodom pozornosti, že sa strápnite alebo ponížite
  • keď sa neustále vyhýbate situáciám, kde by ste mohli byť stredobodom pozornosti
  • keď si sami uvedomujete, že váš strach je neprimeraný alebo nezmyselný
  • keď už pomyslenie na situáciu, v ktorej by ste mali byť stredobodom pozornosti u vás vyvoláva úzkosť
  • keď v sociálnych situáciách zažívate silné telesné príznaky ako červenanie sa, tras, strach zo zvracania alebo nutkanie na močenie
  • ak vám váš strach zo sociálnych situácií komplikuje život

Príklad z praxe

Milada má 23 rokov, je slobodná, nezamestnaná a trpí strachom z celého radu sociálnych situácií. Vyhýba sa spoločností väčších skupín ľudí, situáciám, v ktorých by mala hovoriť s cudzími, v poslednom období už skoro nevychádza z domu. Nedokáže si preto nájsť prácu, priateľov ani vzťah. Je v kontakte takmer výlučne so svojimi rodičmi a mladším bratom. Miladine problémy sa vyvíjali postupne. Už na základnej škole bola hanblivejšia, robilo jej problém odpovedať pred celou triedou. Učitelia to spočiatku tolerovali a skúšali ju písomne alebo individuálne v kabinete. Miladine problémy sa časom stupňovali a vyvrcholili v období puberty. Hlavne v škole začala mať veľké problémy, nakoľko nie všetci učitelia boli ochotní brať ohľad na jej ťažkosti. Milada mala problém postaviť sa pred tabuľu a čokoľvek povedať, nadviazať rozhovor alebo odpovedať na otázky cudzích ľudí a začala sa úplne vyhýbať kontaktom s chlapcami. Komunikovala len s rodinou a s niekoľkými blízkymi kamarátkami. Strednú školu s ťažkosťami dokončila iba vďaka pomoci rodičov a triednej učiteľky. S rovesníkmi sa takmer nestýka, dodnes nemala nijaký sexuálny vzťah. Po skončení strednej školy zostala nezamestnaná, pretože nie je schopná ísť na pracovný pohovor alebo sa spýtať na voľné miesto. Nedokáže sa ani zaevidovať na úrade práce, necestuje dopravnými prostriedkami. Má hrôzu z toho, že by mala s niekým cudzím prehovoriť, bojí sa, že sa začne červenať, zakokce sa a úplne sa znemožní.

Milada trpí sociálnou fóbiou. Má strach z mnohých sociálnych situácií, ktorým sa radšej vyhýba. Bojí sa rozprávať s ľuďmi, jej sociálne kontakty sú výrazne obmedzené. Strach jej bráni zaradiť sa do bežného života, nájsť si prácu a partnera. Milada v doprovode rodičov navštívila psychiatra a vzhľadom na dlhodobý charakter problémov jej bola doporučená hospitalizácia v liečebni. Indikovaná bola farmakoterapia v kombinácii so psychoterapiou. Milada začala brať moklobemid a absolvovala niekoľko individuálnych sedení u psychológa. Po úvodnej fáze, v rámci ktorej získala náhľad na svoju poruchu a bola oboznámená s princípmi liečby sa zaradila do skupinovej psychoterapie. V rámci terapeutickej skupiny sa učí novým sociálnym zručnostiam, precvičuje si ich a získava nové skúsenosti v sociálnych vzťahoch. Postupne sa naučí uplatňovať ich v reálnom živote tak, aby bola schopná zaradiť sa späť do spoločnosti.