Posttraumatická stresová porucha je úzkostná porucha, ktorá sa prejavuje spektrom psychických príznakov prameniacich z minulej traumatickej udalosti. Typickými symptómami sú najmä živé spomienky na traumu , strata pozitívneho emočného prežívania a vyhýbanie sa všetkému, čo pripomína traumatickú udalosť. Za traumu pritom môže byť považovaný akýkoľvek intenzívny zážitok, ktorý vyvolal u človeka extrémny stres (napr. dopravná nehoda, prírodná katastrofa, týranie a pod.).

Príznaky naznačujúce, že trpíte posttraumatickou stresovou poruchou

• často myslíte na traumatickú udalosť, ktorú ste prežili v minulosti
• mávate desivé sny vzťahujúce sa k udalosti z minulosti
• znovuprežívate traumatickú udalosť v podobe útržkov, zábleskov
• trápia vás spomienky na traumatickú udalosť
• vyhýbate sa myšlienkam alebo pocitom spojeným s traumou
• vyhýbate sa miestu, kde sa udalosť stala a všetkému, čo je s udalosťou spojené
• na niektoré okolnosti traumy si nedokážete spomenúť
• stratili ste záujem o niektoré činnosti, ktoré vám predtým robili radosť
• cítite odcudzenie
• nedokážete sa tešiť, necítite radosť
• stratili ste nádej, máte pocit, že nič nemá zmysel
• máte problémy so zaspávaním a so spánkom
• bývate často podráždený, hneváte sa
• ťažko sa sústredíte
• často sa bez dôvodu preľaknete, ste opatrný až ustráchaný

Posttraumatická stresová porucha prebieha u každého individuálne a u všetkých pacientov sa nemusia objaviť všetky príznaky. Od bežných nepríjemných spomienok sa však spravidla odlišuje nasledujúcimi znakmi:

• spomienky sú subjektívne veľmi nepríjemné
• spomienky vyvolávajú silné negatívne emócie
• spomienky sa viažu k významnej traumatickej udalosti
• človek sa snaží spomienkam vyhýbať, ale nedarí sa mu to
• spomienky sa vyskytujú denne

Ako sa posttraumatická stresová porucha lieči

V liečbe posttraumatickej stresovej poruchy sa využíva farmakoterapia i psychoterapia. Psychofarmakami prvej voľby sú zväčša antidepresíva. Psychoterapia sa zameriava na spracovanie spomienok, celkové upokojenie emočného prežívania a odstránenie vyhýbavého správania. V závažnejších prípadoch sa pristupuje ku kombinácii oboch prístupov.

Kedy vyhľadať pomoc

• ak sa u vás denne objavujú intenzívne spomienky na traumatickú udalosť, ktorú ste prežili v minulosti
• ak sa vyhýbate všetkému, čo by vám mohlo pripomenúť traumatickú udalosť z minulosti
• ak ste stratili “radosť zo života”, nedokážete sa tešiť alebo máte pocit, že váš život nemá zmysel

Príklad z praxe

Milan, 27 ročný predajca, sa vracal vo večerných hodinách zo služobnej cesty, keď sa stal svedkom autonehody s tragickými následkami. Videl auto, ktoré vo veľkej rýchlosti vyletelo z cesty, prerazilo zvodidlá a skončilo v poli. Odhodlaný ísť posádke pomôcť zastavil na krajnici. Vtom však celkom zmrzol a nebol schopný vyjsť z auta alebo čokoľvek urobiť. Zraneným nakoniec pomohli iní účastníci cestnej premávky. Milan sa postupne upokojil, naštartoval svoje auto a odišiel domov. Približne dva týždne po tejto udalosti počul za oknami zaškrípať brzdy auta. Vtom sa mu vynorili spomienky na ten večer a premkol ho pocit viny. Takéto prežívanie ho odvtedy prenasleduje pravidelne. Prenasleduje ho obraz auta vrážajúceho do zvodidiel, rozbité sklo, krik a plač ľudí. Cíti silnú vinu, že nepriložil pomocnú ruku, hovorí si, že zlyhal. Sebaobviňujúce myšlienky a spomienky sa snaží všemožne potlačiť, ale ony ho stále prenasledujú. V noci ho budia desivé živé sny. Strháva sa spotený a zadýchaný. Po celý deň býva nervózny, podráždený, dostáva sa do konfliktov, nedokáže sa na nič sústrediť. Za volantom cíti veľký strach. Bojí sa o seba aj o svojich blízkych, na dlhšie trasy už nie je schopný šoférovať. Manželke zakazuje jazdiť po diaľnici i mimo mesta. Často sa s ňou háda, pretože ju prehnane kontroluje a bojí sa o ňu.

Milan trpí posttraumatickou stresovou poruchou. Traumatická udalosť sa mu vracia v spomienkach, v snoch a v myšlienkach, ktorým sa snaží všemožne vyhýbať. Trpí strachom zo šoférovania, je podráždený, má problémy s koncentráciou a so spánkom. Narušenie vzťahov hádkami ho priviedlo až do ambulancie psychoterapeuta. Rozhodli sa intenzívne spolupracovať bez podpory farmakologickou liečbou. Milan sa musel postupne vyrovnať s traumatickou spomienkou, s pocitmi viny a prekonať vyhýbavé tendencie. Po ôsmich týždňoch intenzívnej spolupráce sa Milanovi podarilo zbaviť psychických príznakov súvisiacich s prežitou traumou a plne sa vrátiť do bežného života.