Mentálna anorexia je porucha príjmu potravy, ktorá je charakteristická silnou túžbou schudnúť a úmyselným, cieleným znižovaním telesnej hmotnosti. Anorektickí pacienti odmietajú jedlo, nie preto, že by im nechutilo alebo by jesť nemohli, ale preto, že jesť nechcú. Výrazný úbytok hmotnosti sa u nich často spája s rozvojom ďalších zdravotných problémov a v extrémnych prípadoch až s rizikom smrti z podvýživy. Typický je veľký strach z tučnoty, skreslená predstava o vlastnom tele a pocity menejcennosti. Mentálna anorexia najčastejšie postihuje dievčatá v období puberty a mladej dospelosti. Ide o liečiteľné ochorenie.

Príznaky naznačujúce, že trpíte mentálnou anorexiou

• vaše aktuálne BMI je nižšie ako 17,5
• vaša hmotnosť klesá preto, že sa zámerne vyhýbate jedlu
• bojíte sa, že priberiete
• vyhýbate sa potravinám, z ktorých by ste mohli pribrať
• veľmi by ste chceli schudnúť
• často a veľa cvičíte
• vyvolávate si zvracanie, aby ste nepribrali z jedla, ktoré ste už zjedli
• na chudnutie používate laxatíva alebo diuretika
• ste presvedčený, že ste tučný
• vaše telo sa vám nepáči
• ak ste žena, prestali ste mávať menštruáciu
• ak ste muž, stratili ste záujem o pohlavný styk

Mentálna anorexia prebieha u každého individuálne a u všetkých pacientov sa nemusia objaviť všetky príznaky. Od bežnej cielenej redukcie hmotnosti sa však spravidla odlišuje nasledujúcimi znakmi:

• veľmi intenzívny strach z obezity
• využívanie nevhodných praktík chudnutia (laxatíva, diuretiká, zvracanie, hladovka)
• skreslený obraz vlastného tela
• odopieranie potravy aj po dosiahnutí želaného výsledku
• veľmi nízky BMI (pod 17,5)

Ako sa mentálna anorexia lieči

Metódou prvej voľby je v prípade mentálnej anorexie jednoznačne intenzívna psychoterapia. V závislosti od stavu pacienta je možné ju realizovať ambulantne alebo na oddelení. K hospitalizácii sa pristupuje v prípadoch hraničnej a život ohrozujúcej podvýživy alebo tam, kde je predpoklad, že domáce prostredie neposkytne pacientovi dostatočnú podporu v liečbe. Prvotným a prioritným cieľom terapie je zvýšenie hmotnosti, normalizácia stravovacích návykov, zreálnenie sebaobrazu, podpora sebavedomia a zmena postojov k sebe samému.

Kedy vyhľadať pomoc

• keď je vaše BMI 17,5 a menej a vy napriek tomu túžite schudnúť
• keď sa až panicky obávate toho, že by ste mohli pribrať
• keď vám nízka hmotnosť prináša zdravotné komplikácie
• keď si vaše okolie, rodina a priatelia robia o vás starosti preto, že nejete
• ak ste veľmi nespokojný s vlastným telom

Príklad z praxe

Daniela má 22 rokov a študuje na vysokej škole. Pochádza z usporiadanej rodiny vysokoškolsky vzdelaných rodičov, má jedného brata, s ktorým má dobrý súrodenecký vzťah. Daniela vždy trpela manželskými problémami svojich rodičov. Jej otec bol významný človek a matku po celý život podceňoval a ponižoval. Rodičia sa často hádali, čoho svedkom boli obe deti. Ako Daniela s bratom rástli, často sa snažili mamy zastať, za čo sa ušlo aj im. Otec najmä Daniele vyčítal, že nič nedokázala, nič neznamená, dokonca i to, ako vyzerá. Nie raz jej v záchvate hnevu vykričal, že je hnusná ako jej matka a nikdy o ňu nikto nezakopne. Daniela si preto nikdy neverila, bola tichšia, utiahnutá, trpela pocitmi menejcennosti a poruchami nálady. Jej stravovacie problémy sa začali asi pred dvomi rokmi. Mladá žena vtedy prežívala náročné životné obdobie – problematický vzťah s partnerom sa skončil rozchodom, konflikty medzi rodičmi sa vyostrovali a Daniela mala aj problémy v škole, čo jej otec často vyčítal. Do toho vážnejšie ochorela a jej zdravotný stav si vyžadoval krátkodobé dodržiavanie prísnej diéty. Daniele sa nový stravovací režim veľmi zapáčil. Zrazu sa cítila akoby očistená a bola hrdá sama na seba a na svoju sebadisciplínu. Hoci nikdy nebola tučná, klesajúca ručička váhy jej robila radosť. Daniela sa postupne začala vyhýbať mnohým druhom potravín. Boli dni, keď jedla len ovocie alebo zeleninu. V strachu, že by mohla opäť pribrať ,začala intenzívne cvičiť. Po každom jedle začala pociťovať neuveriteľné výčitky svedomia, bála sa, že opäť priberie. Občas jedlo náročky vyvracala a potom sa jej uľavilo. Sporadicky užila preháňadlo, aby sa jej telo “prečistilo”. Danielina hmotnosť rapídne klesala a ona napriek tomu nebola spokojná. Vnímala sama seba ako tučnú a nepeknú. Nikdy si neobliekla krátku sukňu o plavkách ani nehovoriac. Mama si o ňu začínala robiť starosti. Do ambulancie všeobecného lekára ju zobrala, keď ručička na váhe ukazovala ledva 45kg a Danielino BMI bolo necelých 16. Lekár odporučil okamžitú návštevu psychiatra a ten inicioval hospitalizáciu.

Daniele bola po vyšetrení stanovená diagnóza mentálna bulímia. Liečebná intervencia sa zamerala na zvýšenie hmotnosti postupným zvyšovaním dávok jedla a na pravidelnú psychoterapiu. Daniele boli v prvých dňoch hospitalizácie nasadené antidepresíva. Za prvých 14dní pribrala približne 2kg a jej hmotnosť sa pod dohľadom lekárov a ošetrovateliek ďalej zvyšovala. V rámci psychoterapie pracovala Daniela nielen na porozumení vlastnému problému a na zmene sebaobrazu, ale aj na vysporiadaní sa s rodinnými vzťahmi. Po ukončení hospitalizácie vážila Daniela 51kg a so svojimi rodičmi začala navštevovať rodinnú terapiu. Naďalej sa stravuje pod dohľadom matky.