Hypochondrická porucha je charakteristická strachom o vlastné zdravie, nadmerným sebapozorovaním a zaoberaním sa telesnými funkciami. Pacienti majú tendenciu aj neškodné telesné signály považovať za symptómy ochorenia, čo u nich vyvoláva silnú úzkosť. Bývajú presvedčení, že majú jednu alebo viac život ohrozujúcich diagnóz. Neustále sa kontrolujú a opakovane hľadajú pomoc u rôznych lekárov, overujú si výsledky vyšetrení a dožadujú sa ďalších kontrolných testov. Obavy a starosti vyvolávajú u pacientov stres a vážne narúšajú ich život. Diagnóza hypochondrická porucha nenaznačuje, že si pacient svoje telesné potiaže vymýšľa alebo že klame o svojom zdravotnom stave. Jeho ťažkosti však majú iné vysvetlenie a nie sú dôsledkom závažného telesného ochorenia. Často ide o známky stresu, úzkosti alebo o bežné telesné pochody, ktorým pacient pripisuje neprimeraný význam. Hypochondrická porucha je liečiteľná.

Príznaky naznačujúce, že trpíte hypochondrickou poruchou

• pravidelne a často kontrolujete činnosť niektorých svojich orgánov (dýchanie, tlkot srdca, tep, trávenie a pod.)
• ste presvedčený, že niektoré vaše orgány nefungujú správne alebo sú postihnuté chorobou
• bojíte sa vážnej choroby
• bojíte sa, že by ste mohli v dôsledku choroby zomrieť
• obávate sa toho, ako by ste ochorenie zvládli
• opakovane sa nechávate vyšetrovať u rôznych lekárov, aby ste si potvrdili, že ste zdravý alebo aby ste našli vysvetlenie svojich problémov
• nijaký lekár vám ešte neposkytol dôveryhodné vysvetlenie
• máte pocit, že lekári vám neveria a vaše problémy zľahčujú
• nedôverujete lekárom
• ste presvedčený, že trpíte aspoň jedným vážnym ochorením
• strach z choroby vám bráni vykonávať bežné aktivity, narúša vám sociálne vzťahy

Hypochondrická porucha prebieha u každého individuálne a u všetkých pacientov sa nemusia objaviť všetky príznaky. Od bežných obáv o zdravie sa však spravidla odlišuje nasledujúcimi znakmi:

• obavy a starosti sú intenzívnejšie
• obavy a starosti o zdravie trvajú nepretržite aspoň 6 mesiacov
• obavy vám bránia vykonávať bežné činnosti a aktivity
• obavy vás nútia neustále sa kontrolovať (merať tep, tlak, sledovať dýchanie a pod.)

Ako sa hypochondrická porucha lieči

Metódou prvej voľby je psychoterapia. Hoci pacient spravidla nepociťuje svoje problémy ako psychické, práca so stresom a s jeho dôsledkami mu môže pomôcť zbaviť sa niektorých telesných príznakov a starostí. Cieľom je poskytnúť pacientovi nový náhľad na jeho problémy. Farmakoterapia sa pri hypochondrickej poruche spravidla nevyužíva. V niektorých prípadoch však môžu byť indikované antidepresíva alebo anxiolytiká (lieky na zníženie úzkosti). Hospitalizácia nie je potrebná.

Kedy vyhľadať pomoc

• keď trpíte telesnými ťažkosťami, ktorých príčinu sa vám ani opakovanými vyšetreniami nepodarilo odhaliť
• kaď sa vážne obávate o svoje zdravie
• keď vám strach z choroby bráni vo vykonávaní bežných aktivít
• ak sa potrebujete neustále sledovať a kontrolovať

Príklad z praxe

Pani Etela má 56 rokov, je rozvedená a pred necelým rokom pochovala mamu, s ktorou mala veľmi blízky vzťah. Po rozvode žila u nej a na sklonku života sa o ňu s láskou starala. Po matkinej smrti zostala pani Etela vo veľkom dome sama. V meste má dcéru i syna, ktorí však majú svoje rodiny a sú pracovne zaneprázdnení. Pani Etela poberala opatrovateľský príspevok na mamu a od jej smrti je nezamestnaná. Hľadanie práce je pre ňu veľmi náročné hlavne kvôli vyššiemu veku. V posledných mesiacoch začala pani Etela navyše trpieť zdravotnými problémami. Cíti silné pnutie až zvieranie v krku, ktoré jej niekedy dokonca bráni v prehĺtaní. Nikdy predtým sa jej nič podobné nestalo. Nakoľko mama zomrela na rakovinu a v posledných mesiacoch trpela nechutenstvom, pani Etela svoj stav okamžite pripísala podobnej diagnóze. Absolvovala mnohé vyšetrenia, lekári však príčinu jej problémov nezistili. Dcéra jej dokonca vybavila špecialistu v hlavnom meste, ale ani on žiadne abnormálne zmeny nenašiel. Pani Etele odporučil navštíviť psychiatra, čo razantne odmietla. Časom sa však k jej problémom s prehĺtaním pridalo aj problematické močenie. Pani Etela si všimla, že močí veľmi často, veľakrát aj bez toho, že by pila. Začala teda svoje močenie intenzívne sledovať. Okrem toho, že musí chodiť močiť aj noci, pri močení a krátko po ňom pociťuje bolesť v močovom mechúre. To pani Etelu definitívne presvedčilo, že s ňou niečo nie je v poriadku. Vystrašená volala deťom, aby ju vzali na ďalšie vyšetrenia. Opäť sa však príčina nenašla. Pani Etela sa na lekárov hnevá a sama si dôsledne sleduje svoj zdravotný stav. Ak sa jej počas dňa pohorší, volá deťom, aby u nej prespali. Bojí sa, že sa jej stav v noci ešte zhorší a bude potrebovať pomoc. Pani Etela je zrazu nesamostatná, bojí sa byť sama, nezájde už ani na nákup, pretože sa obáva, že nosenie ťažkých nákupných tašiek by mohlo jej mechúru ublížiť. Deťom sa často sťažuje, plače, prosí ich o pomoc. Bojí sa, že zomrie. Po dlhých týždňoch starostí sa dcéra napokon definitívne rozhodla vziať matku k psychiatrovi. Hoci aj proti jej vôli.

Lekár pani Etelu vyšetril a odporučil jej pravidelnú psychoterapiu. Vyjadril predpoklad, že jej obavy o zdravie ako i telesné problémy môžu súvisieť s náročným životným obdobím, so stratou, ktorú pani Etela prežila a s pocitmi osamelosti. Pani Etele sa snažil vysvetliť, že existuje možnosť, že takéto a podobné príznaky môžu vzniknúť aj v dôsledku ťažkého stresu. Dohodli sa, že budú spoločne overovať túto možnosť a pracovať na odbúraní telesných symptómov a obáv, ktorými pani Etela trpí. Terapia trvala 11 týždňov a pani Etele sa podarilo problémov zbaviť. Aktuálne býva sama, je samostatná a schopná sa o seba plnohodnotne postarať. Pokračuje v kontrolných terapeutických sedeniach.