Panická porucha je psychické ochorenie, ktoré sa vyznačuje opakujúcimi sa intenzívnymi záchvatmi úzkosti. Keďže okrem silného strachu sa počas záchvatu rozvíjajú aj výrazné telesné príznaky (napr. búšenie srdca, bolesti na hrudi, závrate), pacienti sa zvyčajne obracajú na svojho všeobecného lekára. Až po vylúčení somatického ochorenia pri opakujúcich sa záchvatoch navštevujú ambulancie psychiatrov a psychológov. 

Vyskúšajte TEST TU.

Rovnakou cestou, na odporúčanie svojho obvodného lekára, sa do psychoterapeutického kresla dostal aj pán Slavomír, 36-ročný podnikateľ. Takto predostrel svoj problém na prvom sedení:

S čím k nám prichádzate? Čo vás trápi?

Poslala ma obvodná doktorka, pretože už dva roky mávam bolesti pri srdci, v hrudníku. Všetky výsledky mám v poriadku a kardiológ mi akékoľvek ochorenie srdca vylúčil. EKG vždy dopadlo dobre, ale ja to mávam stále. Naozaj tú bolesť cítim, nie som blázon, nevymýšľam si to. Lekárom moc neverím, poznám veľa prípadov zo svojho okolia, u ktorých doktori niečo zanedbali. Bojím sa, že to bude aj ten môj, že na to nevedia prísť a preto ma poslali sem. Ja si to ale nevymýšľam, nie som nejaký hypochonder.

Je potrebné si uvedomiť, že niektoré subjektívne prežívané somatické ťažkosti (bolesť, napätie, tŕpnutie a ďalšie) môžu vznikať na psychickom podklade, napríklad v dôsledku stresu. To si vysvetlíme bližšie neskôr. Teraz by sme sa potrebovali dozvedieť o vašich problémoch viac. Skúste popísať poslednú situáciu, v ktorej sa u vás objavila spomínaná bolesť na hrudi.

Naposledy to bolo zas v noci, necelé dva týždne dozadu. Z ničoho nič som sa zobudil na to, že mi hrozne búši srdce a nemohol som sa nadýchnuť. Strašne som sa zľakol. Začali mi aj tŕpnuť prsty a pery. Bál som sa, že dostanem infarkt. Nič sa predtým nedialo, len som normálne spal a zrazu toto. Manželka mi odmerala tlak a snažila sa ma upokojiť. Asi po 20-tich minútach to prešlo, ale už som poriadne nespal aj keď som bol strašne unavený. Ráno som išiel ku doktorke a ona ma poslala sem. V noci sa mi to už stalo viackrát. Na začiatku mi manželka niekoľkokrát privolala záchranku, ale nikdy nič nenašli a poslali ma domov.

Ako dlho už máte tieto problémy a ako často sa objavujú?

No je to už aj dva roky. Prvýkrát sa mi to stalo tiež takto v noci v posteli. Vtedy som sa úplne vydesil. Manželka mi volala RZP a odviezli ma do nemocnice. Bol som si istý, že je to infarkt. Aj môj otec zomrel na infarkt dosť mladý. Mne ale nič nenašli. Urobili mi nejaké vyšetrenia a na druhý deň ma poslali domov. Bol som spokojný až kým sa to za necelý týždeň nezopakovalo znova. Neviem povedať ako často sa to objavuje, skôr nepravidelne. Niekedy aj raz za týždeň a sú obdobia, keď len raz za mesiac. Je to také nepredvídateľné, nikdy neviem kedy a kde to príde. Musím priznať, že mám z toho strach. 

Hovoríte, že je to nepredvídateľné… V akých rôznych situáciách sa vám to stáva alebo stalo?

No áno, prichádza to len tak z ničoho nič. Nestáva sa mi to, keď som vytočený, nervózny alebo tak. Najčastejšie práve v noci, keď spím, ale párkrát som to mal už aj v aute, keď som stál v zápche. Myslel som si vtedy, že tam zomriem. Veď by tam ani sanitka neprišla, ale zakaždým som to nejako predýchal a prišiel som domov. Asi dvakrát sa mi to stalo len tak doma. Bol som práve sám, prišiel som z práce, domáca pohoda a vtedy. A ešte niekoľkokrát v obchodoch, keď som stál v rade. Odvtedy už v tých veľkých obchodných domoch ani nenakupujem. Chodím len do malých potravín aj to len keď musím. Väčšinou nakupuje manželka.

Takže nákupom ste sa kvôli vašim problémom začali skoro úplne vyhýbať. Je ešte niečo, čomu sa kvôli svojej chorobe vyhýbate alebo v čom vás vaše ťažkosti obmedzujú?

Keď tak nad tým rozmýšľam, nechodím do obchodov skoro vôbec, prestal som aj hrať futbal. Bojím sa, že by som mohol dostať na ihrisku infarkt. Cestujem iba autom. Mám hrôzu z toho, že by sa mi to mohlo stať v autobuse alebo nedajbože v lietadle. Na dovolenke sme odvtedy vôbec neboli. Manželka mi to vyčíta. Ale ani sa s ňou kvôli tomu nehádam, rozumiem jej. A tiež sa nechcem rozčuľovať. Aj v práci sa o to snažím. Môj otec dostal infarkt práve po nejakej hádke. Inak neviem… Nerád zostávam sám doma a aj v aute som radšej, ak ide niekto so mnou. Pri ceste do práce a domov sa snažím vyhýbať zápcham. Dokonale už poznám bočné ulice v meste, aby som to obišiel.

Ovplyvnili vaše problémy ešte nejakým spôsobom váš súkromný alebo pracovný život? Vaše výkony v práci, vaše rodinné vzťahy alebo spôsob, akým fungujete doma?

Čo sa týka práce nie je to až také výrazné. Akurát mám častejšie absencie kvôli tomu, že chodím veľa po lekároch. Doma si manželka robí o mňa starosti, ale niektoré veci mi aj vyčíta ako som spomínal. Nemôžeme ísť na dovolenku, nechcem doma zostávať sám, preto nemám rád, keď chce ísť niekam na noc alebo na víkend. Hnevá sa aj na to, že si stále meriam tlak. Hovorí, že sa stále kontrolujem a sledujem. Celkovo sa sám cítim taký menej samostatný alebo ako by som to povedal… menej schopný.

Vráťme sa teraz trošku do minulosti. Spomeňte si na svoj úplne prvý záchvat a na to, čo mu predchádzalo. Spomínali ste, že sa vám to aj prvýkrát stalo v noci. Pamätáte si, čo sa dialo bezprostredne v ten deň?

Bol to bežný deň. Mali sme v tom období toho v práci veľa, domov som prišiel uťahaný. Manželka bola vtedy tehotná a dosť sme sa v ten večer pohádali. Nebolo to prvýkrát, ale viem, že vtedy som na ňu dosť nakričal a potom som si robil výčitky, že ju takto stresujem v jej stave. Rozmýšľal som nad tým aj v posteli.  Inak si na nič dôležité nepamätám. Zaspal som a v noci som sa zobudil na to búšenie srdca.

A čo obdobie niekoľko mesiacov predtým? Aký bol vtedy váš život?

Približne rok predtým ako sa to všetko začalo som sa rozviedol. S bývalou manželkou máme jednu dcéru. V manželstve nám to škrípalo, manželka mi vyčítala, že som stále v práci, ale rozvod urýchlilo to, že som si našiel nový vzťah. Odišiel som od rodiny, ale mal som výčitky hlavne kvôli dcére. Terajšia manželka otehotnela a tak som sa pomerne rýchlo oženil znova. Manželka ale začala žiarliť na bývalú a na dcéru. Vyčítala mi, že s nimi trávim veľa času a často sme sa kvôli tomu hádali. Keď o tom takto hovorím, bolo to vlastne celkom hektické obdobie plné zmien a nedorozumení. Nikdy som si to tak neuvedomil. Keď som potom začal mať tieto ťažkosti, všetky ostatné problémy išli bokom. 

Viackrát ste spomínali, že váš otec zomrel pomerne mladý na infarkt. Ako ste zvládli túto životnú stratu? 

Otec zomrel, keď som mal 17. Bola to rodinná tragédia. Matka to niesla ťažko. Mal som dvoch mladších súrodencov takže som sa prakticky musel postaviť na otcovo miesto a postarať sa o nich. Jeho smrť som vnímal ako tragickú udalosť, ale nejako som to vnútorne nevedel precítiť. Otec bol veľmi prísny. Stále ma kritizoval a napomínal. Keď zomrel, chýbal mi, ale istým spôsobom sa mi aj uľavilo. Vtedy som to ale nedokázal povedať takto nahlas. Stál som pri mame a otcovu smrť som prakticky odsunul niekde bokom až do zabudnutia. Mama bola vždy taká ustráchaná. Bála sa o nás, keď sme boli chorí, všetko hrozne prežívala, otcova smrť ju položila. Potrebovala ma.

Po tom ako pacient predostrie svoj problém vrátane všetkých anamnestických súvislostí v rámci terapeutického sedenia nasleduje edukácia o príznakoch a panickej poruche. Dôležité je, aby pacient porozumel svojim problémom a ich možným psychologickým súvislostiam (kritický otec, úzkostná matka, náhla otcova smrť, ktorú sa mu doteraz nepodarilo spracovať, zložitá vzťahová situácia, ktorá bezprostredne predchádzala jeho problémom). Dôležité je tiež pacientovi vysvetliť princíp stresovej reakcie a pôvod jeho telesných príznakov. Často už samotné porozumenie vlastným problémom vedie u pacientov k značnej úľave.