Bipolárna afektívna porucha je charakteristická tým, že sa u nej objavujú fázy depresie a fázy mánie (neprimerane povznesenej nálady). Niekedy prichádza k zvratu nálady rýchlo a náhle, ale častejšie sú prechody postupné a menej nápadné. Nálada pacienta v podstate osciluje okolo normy, pričom sa v rôznych obdobiach viac alebo menej vychyľuje k jednému z extrémov – k depresii alebo k mánii.

Náladu ako na hojdačke na vlastnej koži zažíva 25-ročný Patrik, u ktorého sa v priebehu dvoch rokov objavili dve manické a dve depresívne epizódy.

Vyskúšajte TEST TU.

Patrik, približne dva roky dozadu vám bola diagnostikovaná bipolárna porucha. Pamätáte si ešte ako sa to všetko začalo?

Samozrejme, tá prvá epizóda bola úplne extrémna. Teda moje správanie bolo extrémne. Ja som sa cítil celkom dobre, vlastne výborne. Zrazu som prekypoval energiou, nepotreboval som jesť ani spať, mal som kopec skvelých nápadov a chuť ich zrealizovať. Mal som pocit, že konečne začínam žiť. Svet som zrazu videl v ružových farbách a zdalo sa mi, že všetky dvere sú pre mňa otvorené. V práci aj v súkromí som sa cítil plný života a energie. Nevidel som nijaký problém a nechápal som, čo všetci majú.

Subjektívne ste sa teda cítili dobre. Ako vnímalo toto obdobie vaše najbližšie okolie, vaša rodina, priatelia, kolegovia?

No nemali to so mnou ľahké. Dosť som sa zmenil. Bol som energický, aktívny, v jednom kuse vyrehotaný, určite otravný a niekedy aj agresívny. Vyvádzal som hlúposti, prihováral som sa cudzím ľuďom na ulici, bol som žoviálny, vykrikoval som na dievčatá, chodil som po baroch. Mama sa so mnou hanbila ísť po ulici, v práci som išiel všetkým na nervy, stále som niečo vymýšľal, mal som zrazu v hlave desiatky inovácií, s ktorými som každého otravoval. Doma som vymýšľal hlúpe podnikateľské plány, všetky peniaze som pomíňal na zábavu. Niektorí kamoši sa prestali so mnou stretávať, pretože som im išiel na nervy. Rýchlo som si ale našiel iných “kamarátov”, striedal som dievčatá, mnohé som si aj doviedol domov a to sa zas nepáčilo našim. 

Rodičia vás po niekoľkých týždňoch zobrali do nemocnice. Čo bolo tým zlomovým momentom, pre ktorý sa to rozhodli urobiť v podstate proti vašej vôli?

Chcel som začať podnikať v taxislužbe. Mal som veľkolepý plán ako začnem s jedným vlastným taxíkom a postupne preberiem pod seba všetky taxislužby v meste. Potreboval som vstupný kapitál, ale sám som žiadne peniaze nemal. Veď všetko, čo som zarobil som aj prehýril. Niečo som si požičal od nebankovky, niečo som ukradol starej mame a nakoniec som vybral aj dosť veľkú sumu z účtu mojich rodičov. Keď na to otec prišiel, hrozne sa rozčúlil. Ja som sa mu najskôr smial a potom som začal byť agresívny, napadol som ho. Zavolali mi záchranku, spacifikovali ma a hospitalizovali na psychiatrii. 

Ako ste sa cítili, keď vás hospitalizovali? Rozumeli ste tomu, prečo ste v nemocnici?

Vôbec nie. Zdalo sa mi, že celý svet sa zbláznil. Chvíľu som sa tomu smial, flirtoval so sestričkami aj s lekárkou, chvíľu som zúril a nadával všetkým naokolo. Nevidel som dôvod, prečo mám byť v nemocnici a nechápal som, čo je na mojom stave nenormálne. Ale domov ma nepustili, nasadili mi lieky a nechali ma na zatvorenom oddelení.

Ako dlho trvalo, kým sa váš stav upravil?

Približne tri týždne, ale nebola to teda žiadna sláva. V ďalšom týždni, keď to už začínalo vyzerať, že ma konečne pustia domov, sa u mňa spustila depresia. Cítil som sa ako zbitý pes. Začal som si vyčítať, čo všetko som urobil. Trápil som sa, mal som hrozné pocity viny. Celkovo som bol ako spomalený, nič sa mi nechcelo, niekedy som ani nedokázal vstať z postele a umyť sa. Všetko sa na mňa zosypalo, nechcelo sa mi žiť. Trvalo ďalších päť týždňov, kým som sa dostal z nemocnice domov v ako tak znormalizovanej nálade. Boli to asi najhoršie týždne môjho života. Predtým trpela moja rodina, v depresii som trpel ja. A to tak, že by som to naozaj nikomu neprial zažiť.

Ako ste fungovali po prepustení z nemocnice? Boli ste schopný návratu do bežného života?

Nejaký čas som bol ešte na PNke, potom som sa vrátil späť do práce. Stále na liekoch a s nejakými režimovými obmedzeniami, ktoré mi naordinoval psychiater. Spočiatku som sa ich snažil striktne dodržiavať, ale pracovný život ma rýchlo strhol. Pracoval som veľa, spal málo a dva mesiace po nástupe do práce sa u mňa opäť začala rozvíjať mánia. Našťastie nie v takej miere ako prvýkrát. Začal som opäť menej spávať, bol som rýchly a energický, neprimerane veselý, ale bez tých excesov v správaní. S podporou rodičov a s liekmi sa mi to podarilo zvládnuť doma.

V relatívne krátkom čase ste teda prekonali ťažkú mániu, depresiu a jednu hypomanickú epizódu. Ako to poznačilo váš život?

Moje správanie bolo v niektorých obdobiach dosť neprimerané a určite aj čudácke, takže mnohí priatelia sa mi obrátili chrbtom. Ja im nakoniec aj rozumiem, veď so mnou sa hanbila vyjsť na ulicu aj vlastná matka. Bol som ako odtrhnutý z reťaze. V práci som sa nechal preradiť na inú pozíciu, ktorá je horšie platená, ale aj menej náročná. Nemôžem si dovoliť byť prepracovaný alebo dlhodobo unavený. Okrem toho som sa stal regulárnym psychiatrickým pacientom. Stále beriem lieky a chodím na kontroly. To ľudí práve nepriťahuje, skôr odpudzuje. Trvalo mi, kým som sa to odhodlal povedať svojej priateľke. Našťastie to prijala.

Aký je váš zdravotný stav v súčasnosti?

Od tej hypomanickej epizódy to bolo približne rok fajn. Chodil som do práce, fungoval som tak normálne. Dosť som ale z liekov pribral a tak som ich vysadil. Myslel som si, že som za vodou, ale nebol som. Po čase sa u mňa opäť rozvinula depresia. Zas som sa ocitol v tom pekle, aj keď to zďaleka nebolo také hrozné ako prvýkrát. Išlo o ľahšiu epizódu. Bol som taký bez nálady, bez energie, bez chuti do života. Úplne som si prestal veriť. Dokonca som dal výpoveď v práci, pretože sme pokazili jeden projekt a všetci sme prišli o prémie. Ja som si zaumienil, že to bola moja vina a odišiel som. Našťastie ma riaditeľ potom zobral naspäť. Teraz som v norme, opäť beriem lieky a chodím na sedenia.