O svojom, dnes už vyhratom, boji s depresiou nám porozprávala pani Ivana (50r.).

Depresia je ochorenie celého organizmu. Prejavuje sa pocitmi smútku, beznádeje, zníženou výkonnosťou, stratou radostného prežívania, poklesom energie a oslabením vôľových schopností. Od bežného smútku sa odlišuje tým, že je intenzívnejšia, dlhodobejšia a pacientom bráni v normálnom fungovaní.

Vyskúšajte test TU

Kedy sa u vás objavila depresia prvýkrát?

Približne pred rokom, na jeseň. Mala som pocit, že sa to začalo tak nejako z ničoho nič. Nikdy predtým som nič podobné nezažila. Psychické problémy nemal ani nikto z našej rodiny. Najskôr som sa aj hanbila ísť ku psychiatrovi. 

Ako sa to začalo? Aké príznaky ste pocítili ako prvé?

Veľmi náhle. Pár mesiacov predtým mi zomrel otec, zariadila som so sestrou pohreb, potom sme sa ešte pár týždňov striedali pri mame, aby nebola úplne sama. Na jeseň bolo to najhoršie za nami. Zrazu som začala zle spávať. Budila som sa pravidelne okolo štvrtej ráno, v celom tele som cítila hroznú únavu, ale nemohla som zaspať. Rána boli veľmi ťažké. Počas dňa som nevládala, nič sa mi nechcelo, do všetkého som sa musela nútiť. Často ma bolela hlava, nechutilo mi jesť, mávala som zápchy. Nevedela som sa vôbec sústrediť. Najskôr v práci neskôr ani doma na opravovanie písomiek. Potom už ani na čítanie ľahkých kníh alebo pozeranie televízie.

Čo ste si o svojom stave mysleli? Napadlo vás, že by mohlo ísť o depresiu?

Vôbec nie. Najskôr som mala hrozné pocity viny. Obviňovala som sa, že som neschopná, že nič nedokážem urobiť poriadne. Niekedy som mala také výčitky, že som si myslela, že som už naozaj nepotrebná na tomto svete. Manžel na mňa tlačil, aby som išla k lekárovi. Bola som teda u svojho obvodného s tým, že som stále unavená. Urobil mi odbery a poslal ma na interné a na neurológiu. Všetky vyšetrenia dopadli dobre a tak ma neurologička poslala ku psychiatrovi. Tam som odmietla ísť a cítila som sa ešte neschopnejšia. Hovorila som si, že som asi blázon. Ku psychiatričke ma zaviezol manžel až tesne pred Vianocami, keď sa už na mňa nemohol pozerať. Išla som rovno na hospitalizáciu.

Ako to s vami vyzeralo pred hospitalizáciou? Ako vyzeral váš bežný deň?

Už pár týždňov som nebola schopná chodiť do práce. Som učiteľka na gymnáziu a každý deň bolo pre mňa utrpením. Nakoniec som zostala doma na PNke pretože som jednoducho nevládala. Doma som ležala v posteli, nebola som schopná nič robiť, ani pozerať televíziu, niekedy ani vstať a ísť sa umyť. Nechcelo sa mi žiť, mala som pocit, že som každému na obtiaž.

Mysleli ste niekedy na samovraždu?

Veľakrát. Ale nikdy nie nejako konkrétne. Nikdy som ju neplánovala. Myslím, že na to som nemala energiu. Rozmýšľala som skôr v tej rovine, že by bolo lepšie, ak by som tu už nebola, že rodina má so mnou len starosti, že aj mne by bolo lepšie, keby som zomrela. Občas ma napadlo, že najjednoduchšie by bolo zájsť na koľajnice. Nikdy som sa ale o to nepokúsila.

Ako váš stav vnímala vaša rodina? Ako reagovali a ako to poznačilo ich život?

Najviac to vnímal manžel. Musel sa starať o všetko sám a ešte mal na krku aj mňa… neschopnú a nemožnú. Robil si o mňa starosti, ale často mi aj vyčítal, že má toho veľa, že dcéry sám nezvláda, že sa mám dať dokopy. Ja som veľmi chcela, ale nemohla som. Nijako to nešlo, nech som sa snažila akokoľvek. Dcéry sa snažili pomáhať, ale obe študujú, nemajú veľa času. Mama sa kvôli mne veľmi trápila. Mala som pocit, že všetky starosti, ktoré si robila za posledný rok o otca, preniesla na mňa. Jej návštevy mi nerobili dobre. Keď prišla, vždy len pri mne sedela a plakala, lamentovala. 

Ako prebiehala vaša liečba? Čo vám pomohlo?

V nemocnici mi nasadili lieky, antidepresíva a zaradili mi do režimu psychoterapiu. Hneď na začiatku mi veľmi pomohlo, keď som pochopila, že ide o chorobu. Že nie som ani blázon, ani neschopná, že mám depresiu, ktorá môže za všetky moje príznaky… za to, že nemôžem ráno vstať z postele, že nemôžem jesť, starať sa o rodinu, chodiť do práce, že ma nič neteší ani nebaví… Potom ako druhý zlom vnímam to, že sa mi konečne podarilo vyrovnať so smrťou otca. Vtedy sa môj stav dosť výrazne zlepšil a bola som prepustená domov. Ďalej som ale brala lieky a chodila na terapie.

Smrť vášho otca teda nejako súvisela s vašimi psychickými problémami?

Pravdepodobne bola takou tou poslednou kvapkou, spúšťačom mojej depresie. Keď otec zomrel, bola som ako omráčená. Nedokázala som plakať ani žialiť, zvládala som to celé akoby so zastretým vnímaním. Ani na pohrebe mi nevypadla slza. Otec bol despota a my s mamou a sestrou sme sa mu celý život podriaďovali. Napriek tomu sme ho mali istým spôsobom radi a jeho smrť nás zasiahla. Myslela som si, že to zvládam dobre, ale opak bol pravdou. Po niekoľkých týždňoch sa ukázalo, že som to nespracovala vôbec. Mala som v tom čase dosť náročné obdobie v práci aj doma. Začal sa nový školský rok, vedenie na mňa tlačilo, aby som si konečne urobila atestáciu. Bolo toho veľa a ja som sa úplne zložila.

Ako by ste popísali pocity človeka, ktorý trpí hlbokou depresiou?

Je to úplne iné ako smútok. Keď ľudia hovoria, že majú depky, ani netušia s čím svoj stav porovnávajú. Je to ako keď vás zradí celé telo. Cítite neuveriteľnú únavu, neschopnosť čokoľvek robiť, pocit zúfalstva, bezmocnosti a beznádeje. Akoby sa zrazu celý svet zahalil do čiernych farieb. 

Ako ste na tom zdravotne teraz?

Chodím ešte na terapie, ale už neberiem lieky. Podarilo sa mi usporiadať niektoré veci v živote novým spôsobom a vyhovuje mi to. Zistila som, že môj otec a vzťah s ním ovplyvňoval môj život viac ako som si myslela. Teraz sa spolu s terapeutom snažím upraviť môj vzťah s dcérou.