Mám pocit, že svet a život sa stal akousi divadelnou inscenáciou, v ktorej je nesmierne veľa hereckých úloh a masiek, za ktoré sa my ľudia skrývame. Hráme sa na silných, nezávislých, jedinečných, dokonalých, výnimočných a neviem ešte akých a pritom sme všetci aj zraniteľní, vystrašení, smutní, závislí, nedokonalí a celkom obyčajní. Tak veľmi sme si zvykli hrať svoju rolu v maskách, že už ich nedokážeme odložiť ani sami pred sebou.

Testy môžete vyskúšať TU.

Často si už sami nedokážeme priznať, že už nevládzeme, že sme zničení, že nám dokonalosť lezie na nervy, že potrebujeme niekoho kto nás ochráni, a že potrebujeme občas vypnúť a byť sami sebou. Lenže kto sme? Kto v skutočnosti sme, keď už nevieme čo je hra, čo je skutočnosť, čo je vážne a čo je humor? Život pod maskou je neskutočne vyčerpávajúci, problém je, že je tak pevne spätá s našim telom, že ju nie je možné odhodiť. 

Skoro rok zo svojho života som strávila v psychiatrickej liečebni a až po dlhšom čase som si začala uvedomovať, prečo sa tam pacienti často vracajú. Až neskôr som si uvedomila, prečo sa tam cítia bezpečne. Veľa z nich je tam častejšie ako doma s vlastnou rodinou a postupne som si uvedomila, že jediný dôvod prečo tam sú, je ten, že tam nemusia mať masku. Je to jediné miesto, kde môžu byť sami sebou a nikto ich nesúdi, nikto ich nerieši, nikto sa tam na nich nepozerá cez prsty, nikto sa im neposmieva, nikto do nich nerýpe. Môžu tam robiť to, čo im je vlastné. Ak sú smutní, plačú a neriešia, či ich niekto vidí. Ak sú nahnevaní, zúria a je im jedno, že sa to niekomu nepáči. Ak cítia vnútornú bolesť, ktorá je neznesiteľná, kričia a je im úplne jedno, že z toho kolabuje celé oddelenie. Ak sú šťastní, smejú sa, tancujú, spievajú a je im celkom jedno, že ich má niekto za bláznov. 

Väčšina ľudí s duševnou poruchou je takých, ktorí už len nezvládli mať na sebe masku jedinečnosti, dokonalosti a sily a nevládali už ďalej hrať svoju rolu v spoločnosti. Jednoducho skolabovali a v nemocnici zistili, že sú konečne voľní, že tá maska môže konečne preč. Lenže potom príde realita, oni sa ocitnú v spoločnosti ľudí, ktorí nosia masky a znova sú posudzovaní. Buď ako duševne chorí alebo sú posudzovaní podľa toho ako rýchlo si dokážu nasadiť späť masku a čeliť ostatným ľuďom pod maskou. Lenže psychika takého človeka už raz zažila slobodu a chce ju zažiť znova a znova a znova. A tak sa ľudia znova a znova a znova ocitajú na psychiatrii, pretože túžia potom, byť sami sebou, cítiť obyčajné šťastie, radosť, smútok, plakať, kričať, rozprávať. 

Až po čase si uvedomujem, že som sa vždy chcela vrátiť v spoločnosti do tej masky, v ktorej ma poznali predtým. Xena bojovnica, ktorá chce zachrániť celý svet, Matka Tereza, ktorá chce celému svetu pomôcť. Hlavne nech sú všetci spokojní a šťastní, čo na tom, že ja som ako prázdny obal z cukríka? Pokrčený a prázdny, len šuštím z posledných síl. 

Lenže moje zdravie hrá proti mne, v momente, kedy sa chcem vrátiť do svojej úlohy, zaútočí tým, že sa začne ozývať ochorenie. A tak som si zvykla, že mi je prednejšie moje zdravie, šťastie, radosť ako záchrana sveta. A jedine ak budem sama sebou, pomôžem ostatným najviac. 

Preto mám rada ľudí z liečebne, oni sú sami sebou a na nič sa nehrajú. Vo veľkej miere sú ich city aj slová úprimné a preto sa s nimi tak dobre komunikuje. Možno by si to mali ľudia uvedomiť skôr ako je neskoro, že tie masky, ktoré nosia, škodia im samým a musia ich odhodiť, aby mohli byť sami sebou. 

Si smutná/ý? Plač                     Si nahnevaná/ý? Krič                Si šťastná/ý? Smej sa

Nie, nie je to dobré, že človek musí skončiť na psychiatrii, aby mohol byť sám sebou, aby mohol odhaliť svoje slabosti a zraniteľnosť bez toho, že ho niekto rovno zrazí na zem. Človek s duševnou poruchou už jednoducho masku spoločnosti na sebe nedokáže udržať a preto ak to nezvláda, uniká tam, kde mu je dobre.

A mne sa unikať nechce, takže si viete predstaviť, čo to asi môže znamenať. „Svou masku odhazuji vdál.“ Nemajte strach zostať bez masky, pretože pomocná ruka sa vždy nájde, ktorá vám v tom pomôže.

Autorka: Renata I. Jančeková