Rána boli najhoršie. Tá ťažoba prichádza ešte pred precitnutím, skôr ako otvoríte oči. Je to ako skala na hrudi, ktorá vám bráni nadýchnuť sa a začať nový deň tak ako to robí každý normálny človek. S depresiou už zrazu nie ste normálny. Nie pre svoje okolie a niekedy ani pre seba. A kto by už nenormálnej matke nechal deti? Začala svoje rozprávanie 46-ročná matka troch synov…

Ako dlho ste žili s depresiou?

Test na depresiu nájdete TU.

Boli to celé roky. Niekedy to bolo lepšie, inokedy horšie. Kým som vedela ako-tak fungovať doma aj v práci, život plynul, ľudia si ma nejako nevšímali. Kým si plníte povinnosti, nikoho nezaujímate. Bývalo mi smutno, ťažko, ale povedala som si, že musím a nejako som sa vždy prinútila. Robila som len to, čo som musela. Chodila som do práce, doma som navarila, upratala, oprala. Aj to ma stálo strašne veľa energie. Viac som nevládala. Nebol to život, bolo to prežívanie. 

Čo na to váš manžel? Ako fungovalo vaše manželstvo?

Ako sa môj vzťah zhoršoval, začal z domu unikať. Nakoniec ma opustil. Dlho som sa na neho hnevala, dnes sa mu už nečudujem. Mal doma ženu, ktorá sa o seba nestarala, nechodila do spoločnosti, netrávila s ním čas, nerozprávala sa s ním, neplnila si manželské povinnosti. Bola som uzavretá do seba, večne unavená, niekedy som ani neodpovedala. Jeho odchod ma položil úplne. To som ešte nevedela, že príde horšia rana, že prídem aj o deti. 

Ako to u vás doma vyzeralo po rozvode? Boli ste sama s tromi deťmi…

Bolo to strašné. To čo prežívali moje deti, zažili asi len deti alkoholičiek. Prestala som chodiť do práce, prestala som nakupovať, starať sa o domácnosť, neprala som im, nevarila. Nerobila som nič, čo sa od matky očakáva. Žili sme len z môjho invalidného dôchodku a z peňazí, ktoré nám posielal môj ex-manžel. Keď som mala lepší deň, urobila som aspoň niečo doma alebo som vyšla do obchodu. Keď bolo najhoršie, ani som sa neumyla.

Ako to prežívali vaši synovia?

Neviem. Strašne ma to trápilo, mala som výčitky, cítila som sa ako tá najväčšia spodina spoločnosti, ale nikdy som sa ich nespýtala, ako sa cítia oni. Moji synovia sú každý iný. Denis je najstarší a už dlhý čas si žil svojim životom. Mal priateľku a postupne sa ukazoval doma stále menej. Bol už dospelý a nakoniec sa odsťahoval úplne. Doteraz mi len občas zavolá, domov skoro nechodí. Filip je otcov. Utekal k nemu a nakoniec mu ho aj zverili. Žije s ním. A Marek, ten je jeho pravý opak. S otcom nikdy nevychádzal, vyčítal mu, že ma opustil, môj stav, všetko. On sa o mňa staral, keď mi bolo najhoršie a jeho to nakoniec zasiahlo najviac. Vzali mi ho do detského domova.

Ako ste sa dostali až do situácie, že vaše najmladšie dieťa odviedla sociálka do detského domova?

Jednoducho. Môj exmanžel ich upozornil, že sa o Mareka nestarám. Nemal si čo obliecť, doma nebolo navarené, túlal sa sám vonku. Dosvedčili to aj susedia. Sociálka prišla na kontrolu a keď videli ako to u nás doma vyzerá, išlo to rýchlo. Marek ku otcovi nechcel ísť a tak musel do detského domova. Je tam doteraz, už má 16. 

Ako to v tom čase vyzeralo u vás doma a čo bolo s vami?

Ešte keď boli chlapci doma, začala som piť. Strašne sa za to hanbím, ale vtedy to bol jediný spôsob, ako som vedela aspoň trochu utíšiť tú strašnú bolesť. Aspoň na chvíľu. Denis s Filipom odišli hlavne preto. Doma už bola spúšť, neporiadok. Zo mňa bola troska. Keď zobrali aj Mareka, zosypala som sa úplne. Opila som sa a chcela som to skončiť na koľajniciach. Rovno odtiaľ ma odviezli na psychiatriu. A to mi zachránilo život.

Váš zdravotný stav sa odvtedy zlepšil. Prečo si nemôžete zobrať syna naspäť?

S Marekom začali byť problémy. Utekal im, hľadala ho polícia. Bil sa s inými chlapcami, vulgárne nadával dospelým, ani v škole sa mu nedarilo. Išlo to s ním dole vodou, ale ja viem, že to len kvôli mne. Myslím si, že pri mne by mu už teraz bolo lepšie, ale nikto mi neverí. Myslím, že ani Marek mi už neverí. Ale chodí ku mne na víkendy, hľadáme zas spôsob, ako spolu fungovať. Ja verím, že sa to nakoniec podarí a vrátia mi aspoň môjho najmladšieho syna.

A vaši starší synovia? Ako vychádzate teraz s nimi?

S Denisom si telefonujeme, občas sa na chvíľku u mňa zastaví. Viem, že mi neverí, ale tiež si pomaly k sebe hľadáme cestu.  S Filipom je to ťažšie. Je veľmi ovplyvnený mojim ex-manželom. Pohŕda mnou rovnako ako on. Môj stav neberú ako chorobu, ale ako slabosť, hlúposť alebo ako to mám nazvať. Keď som začala piť, dala som im zbraň do ruky a odpísali ma úplne.

Ako ste teraz na tom zdravotne? Ako sa cítite?

Beriem lieky, chodím pravidelne ku psychiatričke a na udržiavacie terapeutické sedenia. Mala som ťažkú depresiu. Dnes je to oveľa lepšie aj keď cítim, že to, čo som prežila, ma poznačilo a už nikdy to nebude také ako predtým. Chcela by som si postupne začať hľadať prácu aspoň na čiastočný úväzok, aby som musela chodiť medzi ľudí a chcem zabojovať o Mareka. To sú moje ciele.