Strach a úzkosť sa stali súčasťou môjho života. Odkedy mi v práci prišlo zle, zostala som týmito pocitmi  paralyzovaná. Zrazu som sa začala báť miest, ktoré som poznala roky. Prestala som sa cítiť bezpečne v práci, v obchode, v autobuse. Ale bojovala som. Chodila som na terapiu, učila som sa prekonávať svoj strach a postupne sa to zlepšovalo. A potom prišla korona…

Zuzana má 35 rokov a pracuje ako ekonómka v neveľkej firme na strednom Slovensku. Pred necelým rokom jej v práci prišlo zle. Nemohla dýchať, búšilo jej srdce, mala závrat a neostré videnie. Kolegyňa jej zavolala záchranku s podozrením na infarkt. Zuzana sa veľmi zľakla, pretože nedávno na srdcové zlyhanie zomrela jej svokra, s ktorou si boli veľmi blízke. V nemocnici ale ochorenie srdca vylúčili a Zuzane vysvetlili, že jej stav bol spôsobený nadmerným stresom. Odporučili jej návštevu psychologickej ambulancie.

Testy nájdete TU.

Zuzana však vyšetrenie u psychológa odkladala. „Nie je predsa nijaký blázon. Jej pocity boli skutočné. Naozaj jej bolo zle. Čo s tým má psychológ?“ Trochu aj pochybovala o odbornosti lekárov v nemocnici a jej strach o vlastné zdravie sa tým stále viac prehlboval. Netrvalo dlho a záchvat paniky sa zopakoval. Tento krát v nákupnom centre. Zuzane privolali záchranku cudzí ľudia. Dúfala, že lekári konečne na niečo prídu, ale záver bol rovnaký. Potom sa už záchvaty objavovali aj pri šoférovaní, počas večere v reštaurácii a dokonca aj doma počas spánku. Zuzana sa naozaj bála, že zomrie.

Po štvrtom záchvate prestala chodiť sama von. Bála sa, že by mohla byť v nebezpečenstve. Vyhýbala sa cestovaniu, nákupom, ani do práce nechodila sama. Všade potrebovala mať doprovod, vždy musela mať po ruke mobil a žuvačky. Až prehnane sa sledovala. Merala si tep, pozorovala svoje dýchanie, sústredila sa na to, ako jej bije srdce. Nevedela sa koncentrovať v práci ani doma. Neskutočný strach o vlastné zdravie ju nakoniec priviedol do ambulancie psychológa. 

Zuzana bola vzorný pacient. Rýchlo porozumela tomu, že jej problémy skutočne pramenia zo stresu a vzorne plnila terapeutické úlohy. Postupne sa učila so svojim strachom pracovať a prekonávať ho. Do práce a z práce už cestovala sama, zvykla si nakupovať v menších potravinách v blízkosti bydliska a postupne sa odhodlávala chodiť sama aj na miesta, ktoré neboli súčasťou jej každodennej rutiny. Problém jej naďalej robili veľké nákupné centrá a pretrvával u nej neprimeraný strach o vlastné zdravie. 

V tomto okamihu vstúpila do Zuzaninho života rovnako ako do života nás všetkých korona a s ňou súvisiace obmedzenia…

Všetky tie zmeny ma vydesili. Vrátili sa mi myšlienky na infarkt. Všade hovorili, že pacienti s ochorením srdca sú v prípade nákazy ohrození na živote. Čo ak sa lekári pomýlili? Prepadla ma panika a pocit, že sa musím chrániť. Zatvorenie škôl som uvítala, pretože som mohla zostať s dcérou na OČER-ke. Prestala som chodiť do práce, prestala som nakupovať, zrušili sa mi terapeutické sedenia aj všetky termíny u lekárov, prestala som sa stretávať so známymi. Doslova som sa zatvorila vo svojom dome a odmietala som vyjsť von. 

Desila ma predstava, že tam niekde vonku ochoriem a zomriem. Okrem toho som sa bála, že niekde dostanem záchvat. Kto mi už pomôže, keď sa ma ľudia budú báť aj dotknúť, aby som ich náhodou nenakazila? A čo záchranka? Prišla by vôbec, keď všetci mali plné ruky práce s testovaním podozrivých pacientov? Takto som sa uistila, že zostať doma je to najlepšie riešenie. Navyše sa mi vrátili záchvaty v pôvodnej frekvencii, možno aj častejšie. Zas som sa začala budiť v noci na pocit, že nemôžem dýchať a že mi ide srdce vyskočiť z hurde. Snažila som sa spomenúť si na všetky tie cvičenia a nejako to prekonať. Bolo to hrozné obdobie. Strašne som sa bála a nemala som sa na koho obrátiť. Môj manžel bol zo mňa zúfalý.

Potom sa opatrenia začali uvoľňovať a on ma s nadšením volal aspoň na prechádzku, na návštevu k jeho otcovi, potom aj na kávu do našej obľúbenej reštaurácie. Ľudia už chodili po uliciach, nakupovali, sedeli na terasách, život všetkých sa vracal do normálu, len ja som zostala zatvorená doma. Vrátili sa mi všetky tie pocity, strach, úzkosť, des, ale všetko ešte silnejšie. Nebola som schopná prekročiť prah svojho domu a vyjsť von. Korona zo mňa urobila väzňa vo vlastnom dome.