Niektoré duševné poruchy sú špecifické v tom, že chorí si svoj problém neuvedomujú. Vlastné správanie považujú za prirodzené a ak ich niekto na jeho nevhodnosť upozorní, vidia v ňom úhlavného nepriateľa.  Stáva sa potom, že za odborníkmi prichádzajú namiesto pacientov ich blízki a žiadajú o radu alebo odporúčanie. Pomôcť niekomu, kto o pomoc nežiada, je ale skoro nemožné. To je aj prípad Tomáša, ktorý prišiel hľadať radu pre svojho 60-ročného otca.

Povedzte nám o svojom otcovi viac. Akými problémami trpí?

Testy nájdete TU.

On vlastne ani netrpí. Trpíme my všetci okolo neho, najviac mama. Trpela pri ňom celý život. Otec bol vždy strašne neporiadny. Doslova bordelár. A rokmi sa to len zhoršovalo až to prerástlo do neskutočného neporiadku, ktorým sa vyslovene obklopil. U nás doma nájdete všetko od ohromného množstva klincov a skrutiek po tri veľké dodávky. Otec nosí domov množstvo vecí, pretože všetko by sa mu mohlo niekedy v budúcnosti hodiť. Najskôr to bolo len v garáži a v pivnici. Tam bol neporiadok už keď som bol malý chlapec. Postupne sa to ale začalo rozmáhať. Tými haraburdami zapratal záhradu a nakoniec aj dom. Tam sa už nedá normálne žiť.

Aké predmety váš otec zhromažďuje a ako ich získava?

Väčšinou je to nejaké náradie, nástroje, stroje alebo súčiastky. On bol taký domáci kutil. Vždy sa mu všetko hodilo. Prerástlo to ale do chorých rozmerov. Predtým si veci väčšinou kupoval alebo nosil od kamarátov, kolegov a susedov. Keď chcel niekto niečo vyhodiť, on si to zobral domov. Teraz už ale nosí veci aj od smetiakov a pristihli sme ho aj pri tom, že sa hrabe v košoch. Hľadal tam niečo „užitočné“. Aby ste mi rozumeli, môj otec nie je odkázaný na to, aby niečo hľadal v smetiakoch. On to jednoducho chce. Podľa mňa zažíva neskutočnú radosť, ak sa mu podarí nájsť niečo, čo by mohlo byť podľa neho užitočné. Je to pre neho úspech. Začal dokonca chodiť na zberný dvor.

Kedy sa to zhoršilo do takej miery, že ste začali považovať správanie vášho otca za chorobné?

Myslím, že do týchto rozmerov to prerástlo, keď prestal pracovať. Otec bol vojak a do dôchodku išiel skoro. Potom mal ešte nejaké zamestnania, ale nikde dlho nevydržal. On je dosť konfliktný typ a keď niečo nie je podľa jeho predstáv, je to s ním naozaj ťažké. Keď odišiel od vojska, nikde už nebol spokojný. Postupne sa zhoršovalo aj to jeho zberateľstvo, ale takéto rozmery to nabralo až pred pár rokmi, keď prestal pracovať úplne. Svojmu „koníčku“ sa odvtedy venuje naplno. On vlastne nič iné nerobí, iba hľadá haraburdy a nosí ich domov. Plánuje, ako niektoré veci opraví, poskladá, vyrobí, ale nič z toho nikdy neurobil.

Aké najčudnejšie veci váš otec priniesol domov alebo čo z jeho správania je pre vás najzvláštnejšie.

Celé je to čudné. To, že sa hrabe v odpadkoch, že nosí domov špinavé a smradľavé veci a vôbec mu to nevadí, že už pomaly nemá kde žiť, že tie veci sú pre neho dôležitejšie ako jeho rodina. Naposledy kúpil pokazenú dodávku. Na to aby ju mohol opraviť kúpil ďalšie dve. Všetky tri stoja na záhrade a ani jednu z nich nikdy neopraví. Veď on ani žiadnu dodávku nepotrebuje.

Ako to teraz vyzerá u vás doma? Ako tam žijete?

Otec už v našom dome býva sám. Brat sa oženil a odsťahoval sa ako prvý. Potom som odišiel aj ja. Ani jeden z nás nerozmýšľal o tom, že by zostal bývať u našich a nedajbože, že by sme tam chceli vychovávať deti. Veď by ich tie haraburdy zasypali. Ešte kým tam žila mama, chodili sme na návštevy a púšťali sme tam aj deti. Potom odišla aj ona. Rozviedla sa s ním a odsťahovala sa. Teraz tam už deti samé nikdy nepúšťame, aj keď otec ich má rád. Je mi ho občas strašne ľúto, viem, že mu chýbajú, ale bojím sa o svoje deti. Nie je to tam bezpečné. Všade je strašne veľa vecí. Staré motory, pneumatiky, náradie, chladničky, zhorené čerpadlá, rádiá, všetko, na čo si len spomeniete. Nedá sa tam normálne fungovať. V tom dome sú už len uličky, ktorými prechádza do postele, do kuchyne a na záchod. V kuchyni sa nedá variť, pomaly si nie je kde sadnúť. Neverili by ste, že sa dá zhromaždiť toľko vecí v jednom priestore. Nedá sa tam žiť.

Aký bol dôvod rozvodu vašich rodičov? Prečo mama od otca odišla a ako na to on zareagoval?

Mama odišla, pretože to s ním už nevedela vydržať. Nedokázala viac žiť v tom neporiadku a nemohla sa pozerať na to, ako všetko ničí. Ako ničí náš dom, našu rodinu a sám seba. S ním sa už nedá ani normálne rozprávať. Dokáže hovoriť iba o tých veciach a o svojich plánoch s nimi. Je nimi vyslovene posadnutý. Na mamin odchod nejako zvlášť nereagoval. Bol prekvapený a možno mu bolo aj smutno, ale nehovoril o tom. Myslím, že mu aj trochu odľahlo. Konečne sa s ním neháda kvôli neporiadku, nič mu nevyčíta a on si môže doma robiť čo chce. Mama je s ním v kontakte. Občas mu zavolá nech si príde po obed alebo mu urobí nejaký nákup. Dosť mu pomáha, ale do toho domu už nechodí. Myslím, že ju to zraňuje.

Skúšali ste sa s otcom o jeho probléme rozprávať? Odporúčali ste mu nejakých odborníkov? Ako reagoval?

Otcovi sa na jeho správaní nezdá nič zvláštne. Všetko si vysvetľuje po svojom. Hovorí, že my tomu nerozumieme a s každou jednou vecou má svoj plán. Nič z toho doteraz neuskutočnil. Ak sa s ním snažíme o tom hovoriť, vždy sa nahnevá. Akúkoľvek pomoc odmieta. Čakali sme, že mamin odchod mu možno otvorí oči, ale mýlili sme sa. Nikdy si nepriznal, že na tom, čo robí, niečo nie je v poriadku. Keď sme skúšali niečo vyhodiť, strašne zúril, kričal, nadával, skoro vyhodil on nás. Myslím, že keď sa nám podarilo nejakých vecí zbaviť, nanosil ich tam ešte niekoľkonásobne viac. O toto sme sa už prestali snažiť.