Úzkostné dieťa

Vaneska je nápadne hanblivé, utiahnuté dieťa.

Medzi cudzími ľuďmi alebo vo väčších skupinách sa takmer nedokáže prejaviť, zvyčajne mlčí. Bojí sa bežných každodenných situácií, má strach z mnohých, pre rodičov banálnych, vecí. Úzkosť ju ochromuje natoľko, že nie je schopná ukázať, čo dokáže, neverí si, kvôli svojej neistote zlyháva v škole. V náročných situáciách alebo v ich očakávaní zvykne trpieť bolesťami hlavy a tráviacimi ťažkosťami (bolesť bruška, hnačky).

Aj takýmto spôsobom sa môže v detskom veku prejavovať zvýšená úzkosť. Podľa čoho ju u dieťaťa rozpoznáte, ako mu môžete pomôcť a kedy je čas obrátiť sa na odborníka?

Úzkosť a úzkostnosť

Úzkosť je nepríjemná emócia, ktorú z času na čas zažíva každý z nás. Je veľmi podobná strachu, ale na rozdiel od neho nemá jasný obsah. Ide skôr o nejasný pocit napätia či tiesne vyvolanej neistotou alebo ohrozením. Ohrozenie však nemusí byť reálne. Prežívame ju ako akútny stav predtuchy nejakého nebezpečenstva. Často sa spája s myšlienkami „Čo ak…“

Úzkostnosť je povahová črta. Ide o tendenciu k veľmi častému prežívaniu úzkosti. Úzkostné dieťa má sklon vnímať svet ako nebezpečný. Všetko neznáme, neisté predstavuje pre neho potenciálne nebezpečenstvo a vyvoláva v ňom úzkosť.

Prečo sú deti úzkostné

Zvýšený sklon k prežívaniu úzkosti má spravidla viac príčin. Úzkostnosť je do veľkej miery daná konštitučne a súvisí s kvalitou nervového systému. Niektoré deti sú jednoducho prirodzene senzitívnejšie a zraniteľnejšie ako iné. Svoju úlohu však zohráva aj výchova. K zvýšeniu úzkosti môže u disponovaných detí viesť napríklad perfekcionizmus rodičov a ich prehnane vysoké nároky na dieťa, ale na druhej strane aj príliš benevolentná výchova bez jasných hraníc a pravidiel. Častým zdrojom prechodne zvýšenej úzkosti bývajú aj akútne problémové situácie v živote dieťaťa, napr. problémy v rodine, hádky rodičov, rozvod, porozvodové situácie alebo problémy v školskom kolektíve, odmietanie dieťaťa, šikana.

Ako zistím, že je moje dieťa úzkostné

Zvýšená úzkosť sa môže u detí navonok prejavovať rôznorodo. Spravidla bývajú prítomné niektoré z nasledujúcich príznakov:

Dieťa sa bojí alebo sa cíti ohrozené v bežných denných situáciách (cestou do školy, počas prestávky, pri skúšaní, na detskom ihrisku, v obchode atď.)
Dieťa je nápadne hanblivé, v sociálnych situáciách býva utiahnuté až utlmené.
Dieťa je perfekcionistické, kladie na seba vysoké nároky a ak sa mu ich nedarí plniť, reaguje veľmi intenzívnymi emóciami.
Dieťa si neverí.
Dieťa je neisté, v dôsledku čoho často zlyháva napr. v škole (dostane zlú známku z učiva, ktoré doma dokáže výborne reprodukovať).
Dieťa zvykne trpieť telesnými ťažkosťami, napr. bolesti hlavy, tráviace ťažkosti, tras, únava.
Dieťa má sklon reagovať neprimerane, veľmi intenzívne. Z jeho pohľadu sú však tieto reakcie adekvátne.
Dieťa často očakáva nepríjemnosti alebo ohrozenia. Trápi sa myšlienkami „Čo ak…“
Dieťa môže pod vplyvom úzkosti reagovať aj agresívne akoby sa snažilo neprimerane chrániť samo seba aj v situáciách, keď to nie je potrebné.
Dieťa často prežíva neprimerane silné a pretrvávajúce strachy z objektov, ktoré bežne nevyhodnocujeme ako ohrozujúce.
Dieťa zvykne pôsobiť napäto, stuhnuto.
U dieťaťa sa môžu objaviť problémy so spánkom – problematické zaspávanie, časté nočné budenie, predčasné prebúdzanie, desivé sny.
Dieťa sa zvykne prehnane báť o seba alebo o svojich blízkych.

Ako pomôcť úzkostnému dieťaťu

Je dôležité si uvedomiť, že úzkosť nikdy neodstránime úplne. Ide o prirodzenú emóciu, ktorá sa z času na čas objavuje u každého z nás. U úzkostných detí sa bude pravdepodobne vždy objavovať o niečo častejšie. Cieľom je, ale znížiť úzkosť na takú úroveň, aby dieťa neobťažovala v bežnom živote, nebránila mu zapájať sa do sociálnych situácií a uplatňovať svoje schopnosti v škole i mimo nej. Najväčší dosah majú v tomto smere práve rodičia a ich každodenný výchovný prístup k dieťaťu.

Snažte sa zabezpečiť svojmu dieťaťu harmonické domáce prostredie bez zbytočného napätia a konfliktov.
Vo výchove preferujte nedirektívny prístup, majte pochopenie, ale buďte dôslední.
Prejavujte svojmu dieťaťu porozumenie, prijatie, lásku, venujte mu čas.
Snažte sa aj v náročných situáciách reagovať pokojne. Ste pre svoje dieťa vzorom.
Zaveďte si spoločné denné rituály, ktoré budete dodržiavať (napr. spoločná večer, ukladanie do postele, nedeľné obedy a pod.)
Nepreťažujte dieťa povinnosťami a požiadavkami, majte primerané nároky.
Zaveďte vo svojej rodine kultúru zdravého životného štýlu – zdravá strava a dostatok pohybu.
Rozprávajte sa so svojim dieťaťom, počúvajte ho.
Vneste do svojho každodenného života humor, neberte všetko príliš vážne, snažte sa nepríjemnosti odľahčiť. Smejte sa spolu s dieťaťom.
Hľadajte príjemné voľnočasové aktivity pre svoje dieťa. Najlepšie také, v ktorých sa nevyžaduje výkon (napr. umelecké krúžky).
Rozvíjajte u dieťaťa zdravé sebavedomie. Chváľte ho tak často ako sa len dá, ale nie zadarmo. Hľadajte dôvody pre pochvalu.

Čo ešte môže pomôcť

Relaxácia

V terapii úzkosti a úzkostných porúch sa ako jedna z kľúčových techník používa nácvik relaxácie. Za istých podmienok ho môžu realizovať aj rodičia s deťmi doma. Cieľom je celkové uvoľnenie, zníženie napätia, nabudenia a pohotovosti organizmu reagovať na rôzne podnety nárastom úzkosti.

Výber relaxačných techník závisí predovšetkým od veku dieťaťa. Zatiaľ čo u mladších detí sa využívajú skôr relaxačné hry pri hudbe, staršie deti zvládnu aj Jacobsonovu progresívnu relaxáciu alebo Autogénny tréning. Nahrávky sú bežne dostupné na internete. Dôležité je relaxáciu realizovať pravidelne, ideálne denne. Ide totiž o štandardný tréning, ktorého opakovaním sa schopnosť relaxovať zvyšuje.

Hra a pohyb

Hra a pohybové aktivity na čerstvom vzduchu vyvolávajú u detí príjemné pocity. Radosť a pohoda prirodzene znižujú nastavenia organizmu k prežívaniu negatívnych emócií, medzi ktoré patrí aj úzkosť. Hra a pohyb vrátane športu (napr. bicyklovanie) sú veľmi vhodnou psychohygienou pre úzkostné deti.

Dotyky a objatia

Náruč rodiča má pre dieťa liečivé účinky. Väčšina detí sa prirodzene upokojí v objatí svojich najbližších. Okrem toho, že dotyky milovanej osoby spôsobujú uvoľňovanie hormónov šťastia, dieťa sa v objatí spravidla uvoľní, klesne svalové napätie a frekvenciou dýchania sa naladí na pokojný dych rodiča. Tým dôjde k poklesu pohotovosti organizmu k úzkostným reakciám.

Nácvik hlbokého dýchania

Ak prežívame zvýšenú úzkosť, dýchame rýchlo a plytko. Ďalšia technika, ktorá sa bežne využíva v terapii úzkosti, nielen u detí, je nácvik tzv. hlbokého dýchania. Dieťa najskôr naučíme sústrediť sa na svoj dych, vnímať nádych a výdych. Potom ho učíme dýchať zhlboka, nadychovať sa do brucha, nie do hrudníka a vydychovať pomaly a pozvoľna. Môžeme mu povedať, aby si predstavilo, že v brušku má balón, ktorý potrebuje naplniť vzduchom. Pri nádychu by sa nemal nadvihnúť hrudný kôš, ale brušná stena. Vzduch potom nechá akoby mimovoľne, pomaly vychádzať von. Týmto spôsobom sa dýchanie spomalí a prehĺbi. Súčasne sa spomalí tepová frekvencia a aktivuje sa časť nervovej sústavy zvaná parasympatikus, ktorá je zodpovedná za uvoľnenie a upokojenie.

Kedy sa obrátiť na odborníka

Je samozrejmé, že každé hanblivé dieťa nepatrí do ambulancie psychológa, či pedopsychiatra. Na odborníka by sa mali rodičia obrátiť v prípade, že:

Úzkosť narúša kvalitu života dieťaťa, jeho denné aktivity a výkony.
Úzkosť sa u dieťaťa objavuje vo forme masívnych záchvatov sprevádzaných telesnými ťažkosťami.
Spúšťačom úzkosti sú aj minimálne podnety.
Úzkosť pretrváva u dieťaťa veľmi dlho po tom ako bolo vystavené obávanej situácii.

Psychiater dieťaťu v prípade potreby nasadí medikamentóznu liečbu, tzv. anxiolytiká – lieky na zníženie úzkosti. Tie sú užitočné na to, aby sa dieťa dostalo v krátkom čase do relatívnej pohody. Z dlhodobého hľadiska je veľmi účinná psychoterapia.