Poruchy spánku rôzneho druhu sú  veľmi častým psychofyziologickým ochorením modernej spoločnosti. Štúdie uvádzajú, že až tretina našej západnej civilizácie trpí alebo v minulosti trpela nejakou formou nespavosti. Ide pritom o ochorenie, ktoré významne znižuje kvalitu života pacienta. Klienti trpiaci nespavosťou sú málo výkonní, ľahko unaviteľní, častejšie sa dostávajú do konfliktných situácií, významne sa u nich zvyšuje riziko rozvoja depresie, ale napríklad aj abúzu až závislosti na alkohole či hypnotikách. Odbornú pomoc pritom vyhľadá len malé percento z nich, často až pri výskyte pridružených problémov.

O svojej skúsenosti s nespavosťou nám  porozprávala 20-ročná Tatiana. 

Každému z nás sa z času na čas stáva, že nemôže zaspať alebo prežije nejakú tú bezsennú noc. V čom boli vaše problémy iné?

V tom, že sa to dialo noc čo noc niekoľko mesiacov. Bála som sa každej ďalšej noci, pretože som vedela, že sa budem väčšinu času prehadzovať na posteli. Bola som permanentne unavená, v škole som nestíhala, doma som nevládala. Bola som nervózna, konfliktná, jednoducho nevyspatá. Nikomu by som nepriala zažiť niečo podobné. Niekedy som sa počas dňa doslova triasla od únavy, oblieval ma studený pot, bola mi zima a chcelo sa mi spať, ale moje telo spánok odmietalo.

Ako sa vaše problémy začali?

Bolo to veľmi náročné obdobie. Mala som krátko po osemnástke a čakalo ma hneď niekoľko závažných rozhodnutí. Končila som školu. Keďže som ako dieťa vyrastala v náhradnej rodine, očakávalo sa odo mňa, že sa osamostatním. Nikto na mňa netlačil, ale ja som to aj tak veľmi citlivo prežívala. Do toho sa mi začal ozývať moja biologická matka, ktorú som celé roky nevidela. Pridružili sa aj zdravotné problémy, čakala ma pomerne náročná operácia, ktorá si vyžadovala dlhodobé zotavovanie. Toto všetko sa preháňalo mojou hlavou ako silná búrka a nedalo mi to zaspať.

Nemohli ste teda spať preto, že vašu myseľ aktivizovali všetky náročné zmeny, ktoré vás v živote čakali?

Na začiatku určite. Mlelo sa to v mojom živote všetko naraz a ja som sa naozaj občas cítila taká rozrušená z toho, čo sa udialo cez deň, že som sa večer nedokázala upokojiť. Postupom času sa ale všetko nejako vyriešilo, pociťovala som také bežné obavy z operácie a zo všetkého, čo ma v živote čakalo, ale do postele som si líhala už pokojná. Napriek tomu som nedokázala zaspať. Vôbec som nerozumela, čo sa so mnou deje.

Hovoríte, že ste nemohli zaspať. Ako to presne vyzeralo?

Mala som poruchu zaspávania a poruchu kontinuity spánku. Znamená to, že večer som celé hodiny nemohla zaspať a v noci som sa veľmi často budila. Ľahla som si do postele okolo desiatej – jedenástej a zaspala som niekedy po polnoci, občas až okolo druhej. Večer čo večer som sa dve –tri hodiny prehadzovala v posteli. Pospala som si nanajvýš dve hodiny a bola som opäť hore. Celkovo som v noci spala najviac päť hodín aj to na dve – tri etapy. 

Čo ste robili, keď ste nemohli spať. Ako ste sa cítili?

Bolo to príšerné. Hlavou sa mi vírili myšlienky. Myslela som na všetko, čo sa v ten deň udialo, čo ma čaká. Znervózňovala som samú seba tým, že som stále kontrolovala čas, bola som na seba nahnevaná. Niekedy ma prepadávalo také zúfalstvo, že som v posteli plakala. Inokedy som sa išla napiť, prešla som sa alebo som išla pozerať telku. Nakoniec som sa ale do tej postele musela vrátiť a všetko sa začalo znova. Bolo to zúfalé obdobie.

Čo bolo na tom všetkom najhoršie?

No najhorší bol práve ten čas strávený v posteli. Ten pocit bezradnosti, keď svoje telo nedokážete nijako prinútiť, aby oddychovalo aj keď cítite hroznú únavu. Potom ten strach zo zaspávania. Postupne som naozaj nenávidela večer, noc, moju izbu a moju posteľ. A aj to permanentné vyčerpanie. Ja som bola stále unavená, podráždená, nemala som energiu na nič. Nevládala som, chcelo sa mi spať.

Čo všetko ste vyskúšali, kým ste navštívili odborníka?

Všetko, čo mi ľudia okolo mňa radili. Nespávala som cez deň, aby som lepšie spala v noci. Niekedy to bolo doslova na nevydržanie. Hlavne okolo tej piatej poobede. Snažila som sa byť počas dňa aktívnejšia, aby som sa aj fyzicky vyčerpala. To som ale nevládala. Niekedy ma chytali doslova triašky. Skúšala som aj všetky tie rady ako vyvetrať pred spaním izbu, otočiť si posteľ, vypiť teplé mlieko s medom, nejesť na večer, nepiť na večer, niekto mi radil, aby som išla spať skôr lebo vraj vždy prešvihnem ten správny čas, iní mi radili, aby som išla spať neskoro, keď už naozaj nevládzem stáť na nohách. Cvičila som jógu, počúvala som relaxačnú hudbu, vyskúšala som naozaj všetko, aj lieky na spanie. Nič nezaberalo.

Ako vás tento problém ovplyvňoval vo vašom bežnom živote? Ako sa zmenila kvalita vášho života?

Ako som už spomínala, bola som stále unavená. Nevládala som a nič sa mi nechcelo. Nemala som na nič energiu a vlastne už ani chuť. Celý deň som myslela iba na to, ako zas večer zaspím. Ako sa blížil čas odchodu do postele, navrela mi hrča v krku. Prehovárala som svojich rodičov a sestru, aby ešte nešli spať, aby boli so mnou hore. Prestala som sa venovať skoro všetkému, okrem povinností, ktoré som naozaj musela. S kamarátkami som chodila von iba raz za čas, úplne som prestala maľovať, nevenovala som sa nijakým aktivitám, ktoré by si vyžadovali energiu navyše. Niekedy bolo určite veľmi ťažké so mnou vydržať. Bola som nervózna, podráždená, cítila som sa neschopná. Nikdy by som si nemyslela, že problémy so spánkom môžu takto zmeniť človeku život.

Čo vám nakoniec pomohlo a ako ste na tom so spánkom teraz?

Neurologička mi odporučila psychoterapiu. Chodila som na sedenia skoro dva mesiace, zlepšovalo sa to veľmi pomaly a môj spánok ešte stále nie je taký ako predtým, ale je to oveľa lepšie. Pred spaním musím každý večer relaxovať, zaspávam väčšinou bez problémov a spím v noci približne 7 hodín. V noci sa už budím len veľmi zriedka. Na spánok som ešte stále citlivá a bojím sa akejkoľvek zmeny režimu, aby som si znova nespôsobila problémy.