Fóbia z tmy je pomerne zriedkavou poruchou, ktorú zaraďujeme medzi špecifické fóbie. Ide o iracionálny strach z akejkoľvek situácie, v ktorej by mal pacient zostať v tme alebo v tmavej miestnosti. Medzi typické príznaky patrí, rovnako ako u ostatných fóbií, úzkosť, strach a vyhýbavé správanie (pacient robí všetko pre to, aby sa obávanej situácii vyhol). Napriek tomu, že ide o pomerne zriedkavú poruchu, postihnutému dokáže zásadne skomplikovať život. 

Vyskúšajte Test TU.

O živote s touto fóbiou nám porozprávala 42-ročná Daniela.

Tma je pre každého z nás tak trochu nepríjemná. Necítime sa dobre, ak musíme ísť sami tmavou uličkou a mnohí z nás sa boja vychádzať v noci von. V čom je váš strach iný? 

Je to iný pocit ako keď sa niečoho tak normálne bojíte. Prežívam hrôzu, ak mám zostať sama po tme aj vo svojej vlastnej spálni. Ešte horšie je to v ostatných častiach bytu a úplnú paniku cítim, keď mám sama vyjsť po tme von. Večer alebo skoro ráno nemôžem ísť ani len vyniesť smeti. Mam strach, oblieva ma pot, búši mi srdce, mám pocit, že sa zbláznim. Je to desivé.

Ako tento strach u vás vznikol?

To si úplne presne nepamätám. Myslím, že som sa bála tmy vždy. Už ako dieťa, ale u detí je to ešte také normálne. Keď som bola mladá, bála som sa chodiť večer von. Všetci moji kamaráti chodili a ja som večne sedela doma. Alebo museli prísť po mňa a odprevadiť ma až domov. Bola som tým známa aj medzi spolužiakmi. Doma som sa začala báť až v posledných rokoch. Bolo to také náročnejšie obdobie. Zomrela mi mama a v tom čase na našom sídlisku vykradli viac bytov. Myslím, že som bola v takej celkovej nepohode a upla som sa na myšlienku, že sa niekto vláme aj do nášho bytu a ublíži mi. Tie krádeže ale prebiehali asi dva roky dozadu. Ja mám ten strach stále.

Bojíte sa, že ak budete mať doma tmu, vojde vám niekto do bytu a ublíži vám?

Bojím sa, že sa mi stane niečo zlé. Nie je to len toto. Mám aj ďalšie obavy. Jednoducho sa v tme cítim veľmi zraniteľná. Začne mi búšiť srdce, mám naozajstnú paniku. Sú to hrozné pocity.

Máte nejaký traumatický zážitok? Stalo sa vám, že vám niekto po tme ublížil alebo že by ste videli ako niekomu ubližujú?

Nie, nič také sa mi nikdy nestalo. Mám traumatické zážitky z detstva s otcom alkoholikom, ktorý týral moju mamu. Možno preto som zraniteľnejšia a taká ustráchaná, ale priamo to s tým asi nesúvisí.

Čoho všetkého sa teda bojíte? Akých situácií?

Najviac sa bojím vyjsť večer alebo skoro ráno z bytu. Ísť sama potme von je pre mňa už niekoľko rokov nepredstaviteľné. Predtým som vyšla aspoň s manželom, teraz už ani to nie. Nedokázala by som ísť napríklad ani do našej pivnice. Mám strach večer otvoriť vchodové dvere na našom byte a vyjsť na chodbu. V úplnej tme by som nevydržala ani doma. Vždy musí niekde svietiť nejaké svetlo. Ak som nútená spať niekde inde, v prostredí, kde to nepoznám, nezvládam ani prítmie či šero. Potrebujem  jasné ostré svetlo.

Ako to bežne riešite? Úplne sa tme vyhýbate?

Áno, ak je to možné, tak sa týmto situáciám úplne vyhnem. Nechodím vôbec von, keď je tma. Vždy si všetko naplánujem tak, aby som sa domov vrátila ešte kým je svetlo. Viem presne, kedy vychádza a zapadá slnko. Nedokážem spať po tme. Doma mám také to malé svetlo do zásuvky, ktoré mi stále svieti. Ak potrebujem ísť v noci na záchod, najskôr zasvietim veľké svetlo v spálni, až potom otvorím dvere na chodbu. Bojím sa otvoriť dvere na miestnosti, kde je úplná tma. Po byte sa vždy pohybujem tak, aby som mala zapnuté aspoň nejaké svetlo. Bojím sa spať v noci sama. Ak nie je doma manžel, spáva so mnou mladšia dcéra. Vždy, keď mám niekam ísť, napríklad na služobnú cestu, zisťujem, kto tam bude so mnou spať. Je to často veľmi náročné.

V čom a ako vám táto porucha komplikuje život?

V mnohých veciach. Ako som spomínala, nemôžem ísť nikam večer. Napríklad ísť s kamarátkou na kávu alebo s manželom do kina je pre mňa nepredstaviteľné. Kino ako také nezvládam vôbec. Musím si všetko vždy naplánovať tak, aby som nebola vonku po tme. Doma nám dlho trvalo, kým si manžel zvykol spať pri svetle. Potom som ho budila, keď som v noci niečo potrebovala. Bol z toho spočiatku nervózny a hádali sme sa. Chcela som začať chodiť na výtvarnú, no nemohla som, pretože kurz bol až do siedmej večer. Zrušila som veľmi veľa služobných ciest, pretože by som sa z nich musela vracať po tme. Keď je tma, jednoducho už nedokážem fungovať. Som z toho zúfalá.

Je niečo, čo vám pomáha?

Prítomnosť mojich blízkych v situáciách, keď sa bojím. Najviac manžel, ale aj deti alebo brat. S nimi zvládnem aj situácie, do ktorých by som za iných okolností nešla. Lepšie sa cítim aj v známom prostredí. Tam, kde mi je to cudzie, by som po tme nedokázala vydržať.

Hovoríte, že týmto problémom trpíte už roky, ale do terapie ste začali chodiť len teraz. Prečo?

Je čudné, ak niekomu poviete, že potrebujete pomoc, pretože sa bojíte tmy. Mnohí známi mi povedali, že aj oni sa boja tmy a nijako to neriešia. Občas som si myslela, že to aj preháňam. Potom ma zas moja rodina presviedčala, že by som s tým mala niečo robiť. Bola som nerozhodná. Hanbila som sa. Nevedela som za kým mám ísť a ako sa bude na mňa nejaký lekár alebo psychológ pozerať, ak poviem že som prišla kvôli strachu z tmy. Navyše som si myslela, že mi aj tak nik nedokáže pomôcť, že je to jednoducho vo mne a iná už nebudem.

Čo vás nakoniec presvedčilo o tom, že by ste predsa len mali vyhľadať pomoc odborníka?

Vyvrcholilo to tým, že ma nedávno akútne hospitalizovali v nemocnici. Mala som horúčky a absolvovala som zákrok, po ktorom som 24 hodín nemohla vstať z postele. Bola som pri tom sama na izbe. Večer som mala doslova paniku. Stmievalo sa a ja som si nemohla ísť zasvietiť svetlo. Zvonila som na sestričky, volala som s plačom manželovi, nechcela som tam byť sama. Manžel nakoniec vybavil u primára, aby ma preložili na izbu k jednej pani. Bolo to ešte horšie. Jej prekážalo svetlo, ja som nemohla byť v tme. Tak ma opäť prekladali na izbu, kde som bola sama a manžel mi priniesol nočné svetlo. Bola som vydesená a hanbila som sa ako nikdy. Vtedy som si povedala, že s tým musím niečo urobiť.

Ako postupuje vaša terapia?

Snažím sa byť trpezlivá, som len na začiatku. Tmy sa bojím stále, ale už nemám ten pocit bezradnosti. Viem, že niekto mojim problémom rozumie a verím, že mi ich pomôže prekonať. Hlavne sa už necítim ako úplný blázon.