Balance Management

Nástroj ako spoznať sám seba

Som matka, schizofrenička (rozhovor)

Podľa svetovej zdravotnej organizácie , 1 zo 4 ľudí trpí mentálnym ochorením. V prepočte je to okolo 450 miliónov ľudí na celom svete. Aj napriek tomu existuje mnoho stigmy okolo psychických ochorení a o tom, ako ich ľudia prežívajú. Mentálne ochorenie nediskriminuje, nevyberá si, ochorieť môže každý. Ak sami chorobou netrpíte, určite poznáte vo svojom okolí aspoň jedného človeka, ktorý áno.

Nasledujúci rozhovor, je o žene, matke, ktorá bola diagnostikovaná schizofréniou. Po emočných výkyvoch jej bola odobratá dcéra, a zverená do opatery jej otca. Jej dcéra, si na toto obdobie dobre pamätá, ako na chaotické obdobie. Niekedy svoju mamu dlho nevidela, inokedy si na ňu spomína ako na milú a láskavú matku, ktorá ju naučila ako sa vysporiadať so svojimi emóciami. Bolo pre ňu frustrujúce, že svoju mamu nemohla navštíviť v nemocnici, keď bola „chorá“, a mala pocit, že jej mama s ňou jednoducho nechce tráviť čas. Keď mala jej dcéra 11, započula slovo schizofrénia, a opýtala sa otca, čo je vlastne s jej mamou. Bola prekvapená, keď jej mama povedala, že niekedy nevie rozoznať, čo je skutočné a čo nie, a že niekedy nedokáže kontrolovať svoj hnev. Čo bolo veľmi prekvapujce, keďže svoju mamu poznala ako milú a nežnú osobu.

Mnoho ľudí nemá predstavu o tom, čo je to schizofrénia. Myslia si, že sa jedná o násilnických ľudí, ktorí nemajú pojem o realite. Snahou tohto rozhovoru je priblížiť vnímanie človeka chorého na schizofréniu, a aj ochorenie samotné.

R: Kedy ste sa prvýkrát stretli s pojmom schizofrénia?

O: Asi po pôrode mojej dcéry, tak 6- 8 mesiacov po ňom. Začali sa mi striedať nálady, niekedy som nevedela ovládať svoj hnev. Rodina začala tušiť, že niečo nie je v poriadku.

R:  Ako by ste, podľa svojej skúsenosti, definovali schizofréniu?

O: Ako schizofrenik, nedokážete rozlíšiť realitu od fikcie. Ste paranoidní aj voči priateľom, dokonca aj voči svojej rodine. Máte záchvaty hnevu, bez toho aby ste si to vôbec uvedomovali.  Uvedomujem si, že to nie som ja, moje typické ja.

R: Aký je to pocit, byť diagnostikovaný s touto chorobou?

O: Bolo to desivé, a cítíla som sa ako: „Toto nie som ja, čo si pomyslia ostatní ľudia?“. Budú si ľudia myslieť že som šialená?, Nebudú sa so mnou chcieť priateliť? Ako si môžem udržať vzťahy, keď im to poviem?

R: Ako to ovplyvnilo vaše vzťahy?

O: S niektorými som sa viac zblížila, a niektorí, aspoň v mojich očiach boli nahnevaní a násilnícki. Nazývali ma rôznymi menami, pociťovala som hnev namierený proti mne, niektorí odmietali akceptovať moju diagnózu.  S niektorými priateľmi sa prerušili väzby úplne, myslím, že je to kvôli stigme, ktorá sa s duševným ochorením spája. Stratila som mnoho priateľov, no pomaly ich začínam získavať späť.

R: Po otázke, aby o vzťahoch porozprávala viac, a či má pocit že jej choroba ovplyvnila jej dcéru, sa rozcítíla a na nejaký čas odmlčala.

O: Mám pocit, že som všetko pokazila. Kvôli schizofrénií mi odobrali moje dieťa zo starostlivosti. Ľudia váhali, či som schopná sa o dcéru postarať, či bude pri mne v bezpečí. Myslím si, že dcéra veľmi rýchlo vyrástla, a nepáčilo sa mi, že museli chodiť okolo mňa po špičkách.

R: Mohli by ste popísať niektoré nástrahy, s ktorými každodenne bojujete?

O: Snažím sa brať svoje lieky pravidelne, nevynechať ani jednu dávku. Viem, že ak by som zabudla, budem sa cítiť inak, nie vo svojej koži. Vrátim sa k paranoji, utiahnem sa do seba, nebudem chcieť byť okolo ľudí, budem náladová, nebudem vedieť riadne premýšľať. Veľmi mi pomáha moja rodina a práca. Taktiež využívam maľovanie a písanie poézie, na sebavyjadrenie. Pomáhajú mi spracovať určité emócie,  zdravým a bezpečným spôsobom sa vyrovnať s ťažkými stavmi.

R:  Ako vnímate svet doktorov a liekov?

O: Sú dobrí doktori, aj zlí. Môj prvý doktor ma iba napchával liekmi, viac kombinácií, že vraj mi bude lepšie. No počas 17tich rokov v jeho starostlivosti, som bola 5x hospitalizovaná, aj napriek vyskúšaniu piatich rôznych kombinácií viacerých liekov. Asi 6 mesiacov po zmene lekára, som bola nastavená na dobrých liekoch, a od vtedy je môj stav stabilizovaný. Dokonca som začala aj pracovať. Najprv iba dobrovoľnícku činnosť, no potom mi ponúkli stálu pozíciu, ktorú si držím už cez 5 rokov.

R: Čo je bežnou stigmou ohľadne schizofrénie s ktorou sa stretávate?

O: Stretávam sa prevažne s tým, že ostatní si myslia, že ľudia so schyzofréniou sú pre seba a ostatných nebezpeční, a že páchajú závažné kriminálne činy.

R: Aké pocity to vo vás vyvoláva?

O: Je mi z toho smutno. Vo svete je mnoho dôležitých ľudí so schizofréniou, ktorí si dokázali udržať dobrý život a mať pre svet významný prínos. Ako každé mentálne ochorenie, ako náhle sa dostane pod kontrolu, a človek užíva pravidelne svoje lieky, dokáže fungovať úplne ako každý iný človek.

R: Čo by ste chceli, aby si čitatelia z tohto rozhovoru vzali?

O: Že len preto, že je niekomu diagnostikovaná schizofrénia, neznamená to, že je automaticky zlým človekom, a že ako náhle sa začne jeho stav stabilizovať, a začlení sa späť do komunity, neskrýva sa pred verejnosťou kvôli paranojí, začne znovu vidieť svoju krásu a žiť bežný život ako ostatní. Netreba sa toho báť. Treba vyhľadať pomoc a naučiť sa s tým žiť.  Dôležité je, uvedomiť si, že schizofrénia je psychiatrickou diagnózou, je to choroba, nedefinuje to, kým sme.

R: Ďakujem.

 

(R: redakcie, O: odpoveď)