Sociálna úzkosť u detí

Keď deti zažívajú sociálnu úzkosť, majú strach a obavy zo situácií, kedy musia komunikovať s inými ľuďmi, alebo je na nich zameraná pozornosť. Na rodinných stretnutiach sú utiahnuté, majú ťažkosti byť okolo cudzích ľudí, a trvá im dlhšie vytvoriť si nové priateľstvá. Je náročné, určiť rozdiel medzi hanblivosťou a znakmi sociálnej úzkosti, no sú určité náznaky, ktoré vás upozornia, že vaše dieťa môže trpieť sociálnou úzkosťou.

Vyskúšajte TEST TU.

Pre deti, ktoré trpia sociálnou úzkosťou je typické, že:

  • veria, že ostatní sa budú na nich smiať, alebo myslieť si o nich zlé veci;
  • majú pocit, že ich ostatní súdia;
  • sú hanblivé a utiahnuté;
  • cítia veľkú úzkosť keď sa chcú prihlásiť v triede o slovo;
  • majú veľké obavy pri školských prezentáciách, pri čítaní nahlas;
  • keď ich učiteľ pri odpovedi opraví, cítia sa ponížene, zahanbene;
  • príliš analyzujú všetky sociálne situácie;
  • majú ťažkosti rozprávať sa s inými deťmi či dospelými;
  • je pre nich ťažké viesť s cudzím človekom telefonický rozhovor;
  • keď boli malé deti, prejavovali úzkosť pri odlúčení od rodičov, a rozprávali sa výhradne iba s členmi rodiny;
  • sú posadnuté svojim výzorom, napríklad pri novom účese, nových okuliaroch;
  • majú ťažkosti stretávať sa s inými deťmi, alebo byť súčasťou nejakej skupiny;
  • vyhýbajú sa sociálnym situáciám, kde by mohli byť stredobodom pozornosti, alebo predstúpiť pred ostatných. Napríklad, niekam zatelefonovať a opýtať sa na niečo, alebo odpovedať pred celou triedou;
  • majú problémy s objednaním si vlastného jedla v reštaurácií a s jeho konzumáciou pred ostatnými;
  • neradi používajú toaletu inde ako doma, odmietajú chodiť na veľkú potrebu inde ako doma;
  • majú pocit, že ich kamaráti ich vlastne ani nemajú radi, že sú im ukradnutí;
  • s ľuďmi, ktorých nepoznajú, rozprávajú veľmi potichu;
  • učitelia ich správanie opisujú úplne inak, ako to, ktoré poznáte z domu;
  • väčšinu času ostávajú radšej doma;
  • majú obmedzený počet priateľov.

 

Sociálna úzkosť sa môže u vášho dieťaťa prejaviť aj prostredníctvom fyzických symptómov, napríklad nevoľnosť, bolesť žalúdka, hnačky, červenanie sa, chvenie sa.

Keďže deti trpiace sociálnou úzkosťou bývajú utiahnuté a tiché, a nehovoria o svojich pocitoch, či strachoch, príznaky úzkosti bývajú často nerozpoznané.

Hanblivosť alebo úzkosť?

Samotná hanblivosť nie je problémom, mnoho hanblivých detí má plnohodnotné a trvajúce priateľstvá a šťastný život. Hanblivosť sa stáva problémov pokiaľ ovplyvňuje vaše dieťa v každodenných aktivitách, ako napríklad triedne diskusie, radostné akcie ( oslavy narodenín), či vo vytváraní si nových priateľstiev.

Ako môžem svojmu dieťaťu pomôcť?

Ak vaše dieťa trpí sociálnou úzkosťou, a jej prejavy mu bránia v bežnom živote a aktivitách, ktoré by inak rado vykonávalo, bude potrebovať vašu podporu a pomoc. Je mnoho vecí, ktoré môžete skúsiť doma, počas sociálnych situácií, alebo kedykoľvek spolu vediete rozhovor.

Doma

  • Pripravte svoje dieťa na situáciu, ktorá v ňom vzbudzuje strach, alebo ktorej sa jej obáva. Zahrajte si doma scénku konkrétnej situácie, aby si vaše dieťa nacvičilo reakcie, akými môže reagovať. Takéto nácviky ho môžu zbaviť obáv, a bude sa cítiť istejšie a nadobudne sebavedomie.
  • Dávajte otázky. Nabádajte vaše dieťa k logickému mysleniu. Napríklad, ak si myslí, že pri odpovedi na otázku v triede sa na ňom všetci budú smiať, opýtajte sa ho napríklad „Prečo si myslíš, že sa ti budú smiať?“; alebo „Máš na to nejaké dôkazy?“ apod.
  • Porozprávajte svojmu dieťaťu príbehy, o časoch, kedy ste sa aj vy obávali nejakej sociálnej situácie, a ako sa vám podarilo ju zvládnuť. Vaše dieťa pochopí, že je úplne v poriadku o svojich strachoch a obavách hovoriť a bude mať pocit, že mu rozumiete a podporujete ho.
  • Čítajte. Môžete svojmu dieťaťu skúsiť čítať rozprávky, v ktorých hlavný hrdina ma z niečoho strach či obavy, a počas príbehu, za podpory ostatných postáv svoju úzkosť prekoná.

V škôlke, škole alebo v inej sociálnej situácií

  • Nevyhýbajte sa. Jemne svoje dieťa povzbudzujte, aby sa zapojilo do sociálnych situácií a začalo robiť nové veci. Ak sa budete zámerne problémovým situáciám vyhýbať, pre vaše dieťa to bude len horšie..
  • Nenúťte svoje dieťa pred ostatnými ľuďmi, aby niečo urobilo, alebo sa s niekým rozprávalo. Vyhnite sa vetám ako: „No tak. Neboj sa. Pozdrav tetu. Nehanbi sa.“ apod. Radšej si doma nacvičte, ako má dieťa reagovať, a vyskúšate to nabudúce pri inej situácií. Nikdy svoje dieťa netrestajte, a nekritizujte ho za jeho „zlyhanie“.
  • Informujte. V škôlke, škole, v krúžkoch oboznámte jeho učiteľov/učiteľky s jeho stavom. Povedzte im, ako tieto situácie zvládate vy, ako nacvičujete a ako svoje dieťa podporujete, tak aby mu vedeli byť oporou aj ony.

Keď sa spolu rozprávate

  • Oceňujte. Keď vaše dieťa urobí niečo, z čoho je obyčajne úzkostné – napríklad, telefonovanie – pochváľte jeho statočnosť. Povedzte mu, že ste naň hrdí, za to že sa snaží najlepšie ako vie. Ak sú okolo vás aj iní ľudia, pochváľte ho v tichosti, a keď budete osamote, nezabudnite znova oceniť jeho šikovnosť a statočnosť. Takéto správanie z vašej strany mu pomôže posilniť  jeho sebavedomie.
  • Neškatuľkujte. Vyhnite sa „nálepkovaniu“ svojho dieťaťa ako hanblivého. V prípade, že iní ľudia budú jeho správanie v sociálnych situáciách komentovať, môžete odpovedať takto: „Vlastne, keď je s ľuďmi ktorých dobré pozná je veľmi otvorený.“;
  • NEKRITIZUJTE. Akokoľvek ste frustrovaní, vyhnite sa kritizovaniu svojho dieťaťa, alebo negatívnym reakciám na jeho ťažkosti v sociálnych situáciách.

 

Kto nám môže pomôcť?

Ak máte pocit, že by vaše dieťa potrebovalo odbornú pomoc pri zvládaní sociálnej úzkosti, svoje obavy môžete konzultovať napríklad u:

  • školského poradcu na škole, ktorú vaše dieťa navštevuje;
  • pediatra vášho dieťaťa, (ktorý vás môže odporučiť k detskému psychológovi);
  • detského psychológa, alebo terapeuta;
  • rôznych podporných skupín a združení zameraných na deti a rodinu.