Úzkosť je v detstve bežným javom. Ak sa u vášho dieťaťa prejavujú znaky úzkosti, zvyčajne stačí, ak rozpoznáte, z čoho má vaše dieťa strach a povzbudíte ho, aby sa nebálo. No v prípade, že úzkosť zasahuje do každodenných činností vášho dieťaťa, je na mieste uvažovať o odbornej pomoci.

Vyskúšajte test TU.

Úzkosť, obavy a strach – bežná súčasť detstva

Niekedy deti majú strach, obávajú sa, či sa cítia úzkostne, je to úplne v poriadku a netreba sa znepokojovať. Veď si predstavte, s čím všetkým sa deti musia každý deň vyrovnať: nielenže musia ísť do školy (škôlky), musia mať dobré známky, robiť si domáce úlohy, musia chodiť na krúžky, cez víkendy sa musia učiť na písomky, robiť projekty do školy, musia sa slušne správať, dávať pozor aby niečo nevyviedli … Ako by ste sa cítili, keby bola každá sekunda vášho života naprogramovaná? Takže všetky tie emócie sú na mieste.

Niektoré detské strachy a úzkosť sú typické pre určité vývinové obdobia, a zvyčajne tak ako prídu, tak aj odídu. Napríklad, malé bábätká majú strach z hluku, či z cudzích ľudí, predškoláci zo samoty a tmy, a školáci napríklad z nadprirodzených bytostí, alebo z rôznych sociálnych situácií.

Bábätká a malé deti nezvyknú mať strach alebo obavy. Aby dieťa tieto pociťovalo, musí si vedieť predstaviť budúcnosť a zlé veci, ktoré by sa v nej mohli stať. Preto sa obavy častejšie objavujú až u detí okolo 8 roku života, a neskôr u starších detí a adolescentov sú prítomné menej konkrétne strachy a obavy, napríklad z vojny,  vzťahov v rodine či z politickej situácie.

Ako môžete svoje dieťa podporiť?

V prípade, že vaše dieťa preukazuje príznaky bežnej detskej úzkosti, môžete ho podporiť tým, že:

• Rozpoznajte strachy vášho dieťaťa – neignorujte ich, situáciu nezľahčujte;
• Jemne svoje dieťa povzbudzujte, aby robilo veci, ktorých sa obáva. Pozor – netlačte naň a nenúťte ho, ak mu je to proti vôli, situáciu by ste len zhoršili;
• Predtým, než zasiahnete, vyčkajte, kým vaše dieťa začne pociťovať úzkosť;
• Vyhnite sa „nálepkovaniu“ svojho dieťaťa, ako: „je hanblivá“, či „je úzkostný“. Dieťa sa s tým môže stotožniť, a bude sa tak správať celý život.

Ako sa u detí prejavuje úzkosť?

Príznaky si môžeme začať všímať na rôznych úrovniach, na fyzickej, mentálnej a na úrovni správania sa dieťaťa.

Fyzické príznaky úzkosti

• Dieťa sa často sťažuje na bolesť hlavy, žalúdočné problémy;
• Odmieta jesť desiaty, či obedy v škôlke;
• Nepoužije inú toaletu ako tú doma;
• Môže byť nepokojné, hyperaktívne, rozptýlené (aj keď nemá ADHD);
• V ohrozujúcich situáciách sa začne potiť, alebo triasť;
• Neustále napína svaly;
• Má problém so zaspávaním, a so spánkom.

Emocionálne príznaky

• Dieťa je plačlivé, reaguje prehnane citlivo;
• Je mrzuté, alebo nahnevané bez zjavnej príčiny;
• Obáva sa urobiť aj najmenšiu chybu;
• Má veľký strach z písomiek a skúšania v škole;
• Má záchvaty paniky (alebo má strach z panického záchvatu);
• Trpí fóbiami (zo psov, včiel apod.) a svoje strachy preháňa (napríklad že príde živelná pohroma apod.);
• Obáva sa, že ostatní ľudia zistia, že má strach z pozornosti;
• Obáva sa vecí, ktoré sú v ďalekej budúcnosti, (napríklad ako pôjde na strednú školu);
• Obáva sa, ostať osamote bez rodičov v škôlke, alebo u niekoho na návšteve;
• Má pravidelné nočné mory o strate rodiča, alebo milovanej osoby;
• Z hry ho vyrušia jeho obavy a strachy;
• Má obsesívne (vtieravé) myšlienky a kompulzívne správanie (klepká prstami, umýva si ruky apod.);
• Začínajú sa objavovať kolapsy a jeho obavy sa horšia.

Príznaky v správaní

• Neustále sa pýta „čo ak?“ („Čo ak bude zemetrasenie?“);
• Odmieta účasť na triednych/školských aktivitách;
• Ak sa očakáva, že bude spolupracovať s ostatnými, ostáva mlčať, alebo je zamestnaný niečím iným;
• Odmieta chodiť do školy;
• Počas prestávok, či obeda ostáva osamote;
• Vyhýba sa mimoškolským sociálnym situáciám s vrstovníkmi (narodeninové oslavy, športové aktivity a pod.);
• Odmieta komunikovať s vrstovníkmi, alebo s cudzími ľuďmi v obchode, reštaurácií apod.;
• Keď je odlúčené od rodičov, začne vyvádzať, je nahnevané;
• Neustále vyhľadáva súhlas od ostatných, od rodičov, učiteľov, priateľov;
• Často vraví „Ja to nedokážem.“ bez ozajstného dôvodu.

Kedy treba zvýšiť pozornosť?

Väčšina detí má rôzne strachy a obavy, no v prípade, že sa vám to nezdá, nasledujúce typy vám môžu pomôcť v rozhodovaní sa, či vyhľadať odbornú pomoc.

• Položte si otázku, či úzkosť bráni vášmu dieťaťu v aktivitách, ktoré má rado. Či zasahuje do jeho priateľstiev, do školskej aktivity, alebo do rodinného života? Ak ste si odpovedali „áno“, určite to konzultujte so svojím lekárom, alebo detským psychológom.
• Porovnajte správanie vášho dieťaťa s jeho vrstovníkmi. Napríklad, väčšina detí pociťuje úzkosť ak má ostať osamote v škôlke, no vo veku nad 8 rokov to nie je až tak bežné. Ak sa správanie vášho dieťaťa príliš odlišuje od správania ostatných detí v jeho veku, uvažujte nad konzultáciou s odborníkom.
• Zhodnoťte, do akej miery je reakcia vášho dieťaťa závažná. Napríklad, ak je vaše dieťa extrémne vystresované a je veľmi ťažké ho upokojiť v prípade, že ho necháte v škole, určite vyhľadajte odbornú pomoc.

Závažné pocity úzkosti vplývajú na zdravie a šťastie vášho dieťaťa. Niektoré deti s úzkosťou zo svojich strachov vyrastú, no u niektorých bude ich úzkosť sprevádzať až kým nevyhľadajú odbornú pomoc.

Kto nám môže pomôcť?

Pomoc a poradenstvo môžete hľadať u:

• školského poradcu na škole, ktorú vaše dieťa navštevuje;
• pediatra vášho dieťaťa, (ktorý vás môže odporučiť k detskému psychológovi);
• detského psychológa, alebo terapeuta;
• rôznych podporných skupín a združení zameraných na deti a rodinu.