O separačnej úzkosti môžeme hovoriť v prípade, kedy dieťa pri odlúčení od svojho rodiča, alebo opatrovateľa, pociťuje strach. Je to bežný prejav vyskytujúci sa prevažne u dojčiat a batoliat. No u niektorých detí v predškolskom, alebo v školskom veku sa vyvinú vážnejšie prejavy úzkosti a vtedy hovoríme o separačnej úzkosti.

Vyskúšajte TEST TU.

Bežný strach

Separačná úzkosť je bežným a úplne normálnym strachom, ktoré dieťa pociťuje keď sa nenachádza pri svojom rodičovi.

Separačná úzkosť sa môže začať objavovať okolo 9 mesiaca života dieťaťa, a svoj vrchol dosahuje, teda je najintenzívnejšia medzi 14 a 18 mesiacom. Potom sa postupne začne vytrácať.

Strach z cudzích osôb je podobný separačnej úzkosti. Prejavuje sa tým, že dieťa v prítomností cudzej osoby začne byť nepokojné, plačlivé, a pociťuje strach. Môže sa objavovať medzi 7 – 10 mesiacom a vo väčšine prípadov sa vytratí do prvých narodenín dieťaťa.

Tieto úzkosti sú súčasťou normálneho vývinu a nie je potrebné sa znepokojovať. V tomto veku sa deti začínajú viac hýbať a objavovať svet, a úzkosť funguje ako taký alarm, ktorý im nedovolí napríklad sa príliš vzdialiť od rodičov, či len tak bez kriku odísť s cudzou osobou.

Ako pomôcť deťom so separačnou úzkosťou?

Ak vaše dieťa prežíva úzkosť z odlúčenia, je mnoho spôsobov, ako mu môžete pomôcť.

Nové miesta

• Oboznámenie sa s prostredím. Ak chcete nechať vaše dieťa v novom prostredí – detské centrum, škôlka, u kamaráta doma, u opatrovateľky – predtým ako odídete, strávte s ním v tomto prostredí nejaký čas, aby sa aklimatizovalo. Vaše dieťa sa bude cítiť menej vystresované pokiaľ ho necháte na bezpečnom, známom mieste, s ľuďmi, ktorých pozná a verí im.
• Obľúbená hračka. Nechajte vaše dieťa, nech si z domu vezme svoju obľúbenú hračku – macíka, vankúš, či dečku. Takéto objekty z jeho blízkeho prostredia, mu pomôžu navodiť pocit bezpečia a bude sa cítiť viac uvoľnene. Neskôr tieto predmety už nebude potrebovať.
• Informujte personál. V škôlke, škole, detskom centre, kdekoľvek ho chcete nechať, oboznámte personál o úzkosti, ktoré vaše dieťa pociťuje pri odlúčení. Povedzte im, čo všetko robíte, aby ste mu jeho stav zmiernili, aby ste sa uistili, že má vaše dieťa celodennú podporu.
• Dodržujte svoje sľuby – ak poviete, že poň do škôlky prídete o 16:00, buďte tam na čas. Ak budete meškať, informujte ho o tom.
• Nácvik. Nacvičujte si vzájomné odlúčenie (napríklad odídete iba na 5, 15, 30 minút). Je veľmi dôležité, aby malo vaše dieťa pozitívnu skúsenosť z odlúčenia a z následného zvítania sa. Ak potrebujete svoje dieťa nechať osamote, zbytočne sa tomu nevyhýbajte, môže to jeho problém iba zhoršiť a jeho úzkosť sa bude stupňovať.

Okolo 10 mesiaca, väčšina detí reaguje strachom, keď k ním príde cudzia osoba v neznámom prostredí. Ak má dieťa čas sa s prostredím oboznámiť, strach prežíva iba polovica z nich. To znamená, že v nových situáciách, si malé deti lepšie zvykajú a prispôsobia sa keď sú novým veciam vystavované postupne.

Keď svoje dieťa opúšťate

• Rozlúčenie. Vždy svojmu dieťaťu povedzte kedy odchádzate, a kedy sa vrátite. Nezáleží na tom, ako staré je vaše dieťa – bábätko či školák. Ak sa len tak vytratíte, bez rozlúčenia, vaše dieťa môže byť zmätené a smutné, keď zistí, že tam zrazu nie ste. Pri ďalšom odlúčení môže byť ťažšie ho utíšiť. Zabudnite na rady typu : „Choď rýchlo, kým sa nepozerá…“. Nie. Pekne sa s dieťatkom rozlúčte, povedzte mu kam idete a kedy sa vrátite. Malé deti ešte nepoznajú čas, takže skôr ako o hodinách, hovorte o činnostiach – „Vrátim sa, keď sa budeš kúpať“, alebo „Obedík si už dáme spolu.“ apod.
• Zaujmite svoje dieťa nejakou radostnou aktivitou predtým ako odídete. Kreslenie, skladačka, počúvanie rozprávky… záleží na veku dieťaťa a na tom, čo má rado.
• Nenaťahujte to. Keď odchádzate, rozlúčte sa rýchlo, zbytočne to nepreťahujte.
• Hlavne v pohode. Pri odchádzaní, buďte v pokoji a uvoľnení. Keď si vaše dieťa všimne, že ste vystresovaní, máte obavy ho nechať osamote, bude si myslieť, že miesto, kde ho nechávate nie je príliš bezpečné, a môže sa začať strachovať.

Doma

• NEKRITIZUJTE. Nezáleží na tom, ako veľmi ste frustrovaní, vyhnite sa kritizovaniu a negatívnym reakciám na ťažkosti vášho dieťaťa s odlúčením. Napríklad, vyhnite sa poznámkam ako: „Nebuď ako malý.“. „Si úplný maminkin maznáčik.“.
• Motivačné príbehy. Spoločne si čítajte rozprávky, alebo si vymyslite príbehy, v ktorých sa hlavný hrdina obáva chodiť na nové miesta, byť preč od rodičov apod. Napríklad: „Kde bolo tam bolo, bol raz zajko Hopko, ktorý nechcel odísť od svojej mamy Zajky, pretože sa bál, na koho by mohol vonku v lese naraziť… „  Podobné príbehy pomôžu vášmu dieťaťu svoje strachy prekonať, bude sa vedieť s hrdinami stotožniť, a uvedomí si, že nie je so svojím strachom sám.
• Pochvaly. Neustále sa snažte posilňovať sebavedomie vášho dieťaťa pozitívnou pozornosťou. To znamená, že ho treba chváliť za všetko čo sa mu podarí, za všetku jeho snahu, pokus, za zvládnutie niečoho, z čoho malo strach, aj pri nezdaroch oceniť jeho snahu apod.

 

Keď je separačná úzkosť už problémom

Keď deti dosiahnu predškolský či školský vek, už nezvyknú pociťovať intenzívnu úzkosť pri odlúčení od rodičov. Samozrejme, že sú chvíle, keď chcú svoj čas tráviť iba s vami, no to sa netýka úzkosti.

Ak je vaše dieťa v tomto veku, niekedy alebo pravidelne, smutné z vášho odlúčenia, môže trpieť separačnou úzkostnou poruchou, ktorá sa prejavuje ako:

• úzkosť zasahuje do každodenného života vášho dieťaťa (teda aj do vášho);
• vaše dieťa prežíva oveľa viac úzkosti a strachu ako ostatné deti v jeho veku;
• úzkosť vášho dieťaťa pretrváva dlhšie ako mesiac.

Ak ste znepokojení, že by vaše dieťa mohlo trpieť separačnou úzkostnou poruchou, zamerajte sa na situácie kedy:

• nechce byť od vás odlúčené;
• sa obáva, že sa vám, alebo jemu môže stať niečo hrozné;
• odmieta ísť do škôlky, školy, či detského centra;
• bez vás odmieta ostať spať v dome niekoho iného,
• sa v prípade, že je od vás odlúčené sťažuje na nevoľnosť a rôzne bolesti.

 

Kto vám môže pomôcť?

Nezabúdajte, že vy poznáte svoje dieťa najlepšie. Ak máte pocit, že by vaše dieťa potrebovalo odbornú pomoc pri zvládaní úzkosti z odlúčenia, svoje obavy môžete konzultovať napríklad u:

• školského poradcu na škole, ktorú vaše dieťa navštevuje;
• pediatra vášho dieťaťa, (ktorý vás môže odporučiť k detskému psychológovi);
• detského psychológa, alebo terapeuta;
• rôznych podporných skupín a združení zameraných na deti a rodinu.