Téma, ktorú som si dnes vybrala na rozoberanie je nesmierne háklivá a ešte stále dosť tabuizovaná. O tejto téme som už niekoľko krát písala a zmienila som sa o nej aj vo svojej prvej knižke, ktorú v tomto príspevku nespomínam náhodou. Keď som totiž bola hospitalizovaná na psychiatrii, často sme si z tejto knižky čítali.

Test aj pre Posttraumatickú stresovú poruchu nájdete TU.

Čo je Posttraumatická stresová porucha TU

Názov ani tak dôležitý nie je, pretože článok nemá byť propagáciou knihy. Dôležitá je však kapitola, ktorú kniha obsahuje a je to kapitola o sexuálnom zneužívaní v detstve. O tejto téme som napísala už viacero príspevkov a píšem o nej aj v najnovšej knihe, ktorú pripravujem, no nikdy sa mi o nej nepíše ľahko. Hovoriť otvorene o sexuálnom zneužívaní, či znásilnení je asi to najťažšie o čom človek dokáže rozprávať. A pravdou je, že ľudia o týchto traumatizujúcich skúsenostiach veľmi často hovoriť odmietajú. Väčšinou im v tom bráni pocit zahanbenia, poníženia, straty dôstojnosti, majú strach, že im nikto neuverí, majú strach z výsmechu, či zneužitia informácií, ktoré niekomu o sebe prezradia. Netuším či niekedy niekto urobil štatistiky, aby zistil koľko žien a mužov zažilo sexuálne zneužívanie. Musím povedať, že počas čítania kapitoly o sexuálnom zneužívaní, prišlo za mnou postupne asi deväť žien z celkového počtu tridsaťdva, ktoré so mnou hovorili o takejto skúsenosti. Ja som bola desiata. Desať žien z tridsať dva, vo veku od tridsať do šesťdesiat rokov. Sama som bola šokovaná z toho čísla, ktoré sa mi odkrylo. Mnohé z týchto žien zneužívanie celkom vytesnili z mysle. Prišla za mnou pani s plačom, v ktorej sa prebudili spomienky, na ktoré jednoducho zabudla. Niektoré ženy okolo päťdesiatky mi hovorili, že som prvá s kým o tom hovoria. Myslím, že si nikto nedokáže predstaviť, aké strašné utrpenie tieto ženy museli počas života prežívať, keďže celý čas o svojom trápení mlčali. Musím povedať, že už mnoho rokov ma vyhľadávajú ľudia, ktorí boli zneužívaní, či znásilnení a tým myslím ako ženy, tak aj mužov. Ani muži totiž nie sú výnimkou a aj oni sa stretli s takouto traumou, no musím povedať, že o nej hovoria ešte menej ako ženy. Vlastne ani neviem ako ma takíto ľudia našli ako keby vycítili, že som touto skúsenosťou prešla aj ja. V tých časoch som o svojom trápení s nikým nehovorila ani ja sama, väčšinou to boli práve títo ľudia, ktorí ma tak nejako priviedli k tomu, aby som začala hovoriť. To som ešte bola „zdravá“. Zámerne som dala slovo zdravá do úvodzoviek, pretože duševne zdravá som nebola vlastne od detstva, len som o tom netušila. 

Každé dieťa, ktoré bolo sexuálne zneužívané to dokáže poznačiť na celý život. A práve zneužívanie môže byť z veľkej časti príčinou duševných ochorení, ktoré sa môžu prejaviť až po niekoľkých rokoch. Najväčším problémom môže byť práve mlčanie dieťaťa, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nesmie, nemôže alebo nedokáže o zneužívaní rozprávať. Z takýchto detí vyrastajú často zakríknutí mladí ľudia alebo naopak takzvaní rebeli, ktorí svojim správaním upozorňujú na to, že nie je v ich živote niečo v poriadku. Ja osobne som mala vo svojom živote aj jedno aj druhé obdobie. Boli chvíle kedy som bola utiahnutá a skrytá pred svetom a potom prišlo obdobie, kedy som rebelovala, bolo ma všade a spôsobovala som si v živote zbytočné problémy. Všetko sa to začalo nástupom puberty a každý to samozrejme pripisoval práve tomuto obdobiu. Všetci si mysleli, že to prejde. Lenže ako život išiel, čoraz častejšie som sa dostávala do období depresií a naopak do období mánií. To, že to bola vlastne bipolarita, viem až posledné tri roky, v tom čase som to pripisovala iba nesprávnym rozhodnutiam, chybám a obviňovala sa z akéhokoľvek problému, ktorý ma postretol. Celé roky som vedela, že niečo je zle, ale netušila som, čo s tým urobiť. S pribúdajúcimi problémami či už v osobnom alebo pracovnom živote, vo vzťahoch, v sexualite, som sa viac a viac obviňovala zo zlyhaní. A tak sa vlastne moje ochorenie stupňovalo, naberalo na sile. Dávno som zabudla, že príčina všetkých mojich problémov začala ešte v detstve. Aj keď som vedela čo sa mi stalo, jednoducho som to nespájala so všetkými tými problémami. Keď som sa však rozprávala so ženami s podobným osudom, zistili sme, že mnohé ich problémy sa taktiež začali prejavovať počas puberty a postupne sa iba nabaľovali až do vypuknutia duševného ochorenia. U niektorej ochorenie prepuklo skôr, u niektorej neskôr. Človek, ktorý ukrýva pred svetom toto hrozné tajomstvo, tak nejako podvedome vie, že jeho problémy majú svoje korene práve tam, no len málokedy si to aj reálne uvedomí. Väčšinou pripisujeme vzniku svojho ochorenia problémy posledných mesiacov či rokov, no zájsť tak hlboko vo svojej mysli až ku koreňom, je niekedy nad naše sily. 

Spomienky totiž vyplavujú mnohé bolestivé situácie, zhnusenie, šok, odpor, smútok, apatiu, hnev, bolesť, všetko v človeku znova ožíva a to nikto opäť zažiť nechce. Väčšinou sa to človek snaží vytesniť zo svojich spomienok, zabudnúť, nehovoriť, nemyslieť na to, no musím povedať, že pokiaľ to človek nemá spracované, pokiaľ v ňom ožívajú všetky tie nepríjemné emócie, bude v nich neustále žiť a odstraňovať iba následky, ktoré sa budú míňať účinkom. Ak sa vás táto téma týka, viem, že to bude ťažké, bude to na dlho, no musíte o tom začať s niekým hovoriť. V dnešnej dobe už viem, že nás je veľmi veľa, práve vo veku nad tridsať rokov, ktorí sme boli nejakým spôsobom zneužívaní, či znásilnení. Nech už máte akúkoľvek duševnú poruchu, je tu veľká pravdepodobnosť, že je následkom práve vášho zneužívania, ktoré malo za následok vývoj vášho ďalšieho života. 

Počas písania tohto príspevku mi tak nejako automaticky prišlo napísať ďalšie príspevky s touto tematikou, pretože pokladám za dôležité, aby si takí ľudia ako ja, uvedomili čo všetko v ich živote sexuálne zneužívanie spôsobilo. A pravdou je, že za mnohé veci, ktoré sa vo vašom živote udiali, vlastne vôbec nemôžete. Rozhodla som sa napísať celú sériu o sexuálnom zneužívaní a jeho následkoch na vzťahy, prácu, sexuálny život. Chcem sa tejto téme venovať podrobnejšie, možno tak ako som sa jej doteraz nevenovala, aby mala dosah na viacero ľudí a ich zlepšenie života. Tento článok môžete brať ako otvorenie problematiky. 

Výnimočne chcem uviesť na seba emailovú adresu info@pinelky.sk , pre prípad, že by ste mali k tejto téme nejaké otázky, na ktoré potrebujete odpovede alebo sa potrebujete zdôveriť, či s niekým o tom popísať. Pokojne môžete zostať v anonymite, aby ste nemali strach z vyzradenia vašej identity. 

Autorka: Renata I. Jančeková