Prvé stretnutie s psychózou je niečo podobné ako hrať hlavnú úlohu v hororovom filme. Človek sa zrazu ocitne na miestach, ktoré mu naháňajú hrôzu, počuje hlasy, ktoré vôbec nepozná, robí veci, ktoré by za normálnych okolností nikdy neurobil, hovorí slová, ktoré by nikdy nepovedal. A čo je na tom všetkom najhoršie, nedokáže to ovplyvniť, pretože nedokáže ovládať svoje myslenie, konanie, svoje rozhodnutia.

Test nájdete TU.

V poslednej dobe sa dosť často stretávam s ľuďmi, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, čo prežili počas psychózy, nedokážu si odpustiť to ako sa chovali, čo rozprávali. Veľa krát sa stáva, že im to pripomína aj ich najbližšie okolie, čo ešte viac pridáva na traume, ktorú títo ľudia pociťujú. Práve v tejto situácii naozaj platí, kto nezažije, nepochopí. A tak som sa rozhodla trošku psychózu priblížiť, aby si blízke okolie ľudí, ktorí psychózu prežívajú, uvedomili, že nie je na mieste vyčítať svojmu blízkemu jeho správanie počas psychózy. No a samozrejme to píšem aj pre ľudí, ktorí si psychózou prešli, aby si uvedomili, že v danej chvíli nemohli urobiť vôbec nič, pretože neovládali seba, svoje správanie, svoj život.

Prežila som toho už v živote naozaj veľa, no musím povedať, že až prežitím psychózy som si uvedomila, že všetko bola malina. Samozrejme, že všetko to ťažké, nepríjemné, traumy, ktoré ma sprevádzali počas života, viedli vlastne k psychóze samotnej. Čo sa vlastne stane, keď sa človek ocitne v psychóze? Poviem vám to úplne laicky, tak ako som to vnímala a vnímam ja. Váš mozog vypne vedomé rozhodovanie o vašom živote, o vašom konaní, myslení, rozprávaní a zapne automatický mód, nevedomé rozhodovanie. Je to niečo také ako keby váš mozog prebral kontrolu nad všetkým, čo sa vás týka. A to, čo dokáže mozog, keď preberie kontrolu, o tom sa vám ani nesníva. Vezmite si, že náš mozog je zberňa informácií, ktoré on ukladá od nášho narodenia. Sú to obrazy, zvuky, hlasy, slová, emócie a toto všetko má v sebe mozog uložené, miliardy informácií, o ktoré sa my vedome nestaráme. Keď sa človek dostane do psychózy, mozog začne premietať informácie, obrazy, zvuky, hlasy, emócie, všetko, čo má uložené, aby neprestal pracovať. Nemôže prestať pracovať, pretože by to znamenal koniec, takže sa nám snaží dať do vedomého rozmýšľania akékoľvek informácie, ktoré má uložené. A my sa samozrejme ideme z toho zblázniť, pretože nám tieto informácie, obrazy a hlasy nedávajú žiadny zmysel. Prežívame obrovský strach alebo hnev či úzkosť, pretože nedokážeme vládu nášho mozgu zastaviť. To sú chvíle kedy reagujeme podráždene až agresívne alebo naopak sa od strachu a úzkosti utiahneme do kúta a snažíme sa nehýbať alebo neustále chodíme, aby sme rozchodili všetko to, čo sa v nás deje.  Pre zdravých ľudí to prirovnám k snom. Určite ste už niekedy mali sen, ktorý vás vydesil, prebudili ste sa so zlým pocitom, či strachom, spotení, nervózni a chvíľu vám trvalo, kým ste si uvedomili, že to bol iba sen, no tie zvláštne pocity sa vás často držali aj celé hodiny. Tak to, čo sa vám sníva a končí to prebudením, to zažíva človek v psychóze, akurát, že sa z nej nevie zobudiť, pretože sa mu to deje keď je pri vedomí. Jedinou možnou záchranou je uspať mozog, aby prestal vyvádzať a na to je podľa všetkého nevyhnutná hospitalizácia. Aspoň u mňa to tak prebehlo. 

Prvá psychóza bola čistá katastrofa pre mňa aj pre celé moje okolie. Nikto nechápal čo sa vlastne deje, no evidentné bolo, že som sa pomiatla. Desila som sa obrazov, zvukov a myšlienok, ktoré prechádzali mojou hlavou a mojim vnútorným zrakom. Je skvelá vec, keď vás v nemocnici dajú do poriadku a vy sa opäť dokážete rozhodovať na základe vlastnej vôle. Problém však je, že väčšinu toho, čo sa dialo počas psychózy si človek pamätá. Zostáva v ňom strach a úzkosti, aby sa niečo také nezopakovalo a navyše sa spúšťajú výčitky z toho ako sa správal, čo hovoril a robil. Práve toto všetko je ďalšou živnou pôdou pre spustenie novej psychózy. A nebolo to inak ani u mňa, v priebehu jedného roka som sa ocitla v psychóze štyri krát, dokonca mám pocit, že som plynule prechádzala z jednej do druhej, pretože som mala ustavičný strach a trpela hroznými úzkosťami z toho, čo sa počas psychózy vo mne odohrávalo. Ešte aj v stabilizovanom stave som si všetko stále premietala, no tentoraz už vedome, takže pokoj a uzdravenie nemalo možnosť vôbec prísť. Navyše ak mi ešte niekto začal pripomínať ako som sa správala a čo som robila, výčitky vo mne silneli, pretože ja som to síce vedela, ale netušila som ako to zmeniť. Mala som pocit ako keby odo mňa ľudia očakávali ospravedlnenie. V tomto bode vám musím povedať, že sa nemáte za čo ospravedlňovať, nech ste počas psychózy urobili alebo povedali čokoľvek, pretože ste o tom nemohli vedome rozhodnúť. Ak vaši blízki nechápu vaše stavy počas psychózy a čokoľvek vám vyčítajú, dajte im prečítať tento príspevok. Ak si čokoľvek vyčítate vy sami, prestaňte s tým čo najskôr, je to totiž zbytočné a neopodstatnené. 

Psychóza sa u vás prejavila z nejakého dôvodu a ten dôvod je väčšinou totálne psychické vyčerpanie, požívanie drog alebo nadmerné požívanie alkoholu alebo kombinácia všetkého. U mňa psychózu spustil zároveň aj zápal mozgu aj totálne vyčerpanie psychiky, ktoré sa zbieralo roky, veľkou mierou k tomu prispel aj workoholizmus a totálne vyhorenie. Človek po prekonaní psychózy by si mal uvedomiť, že už sa nemôže vrátiť do starého spôsobu života, pretože práve ten viedol k ochoreniu. No práve toto si ľudia často neuvedomia a chcú sa čo najskôr po preliečení vrátiť do pôvodného spôsobu života, aby zabudli na ochorenie. Toto je však istá cesta k ďalšej psychóze. 

Nemôžete žiť stále rovnako a očakávať iný výsledok. Je potrebné, aby ste mnoho vecí zmenili, našli spôsob ako žiť pokojnejší a vyrovnanejší život, prestali si vyčítať čo bolo, čo ste mohli urobiť inak. Navštevujte terapie, viac si život užívajte, tešte sa, že je psychóza preč a neprivolávajte si ďalšiu. Viem, že sa to jednoducho píše, no podľa toho sa snažím aj žiť, aby mala psychóza v mojom živote zákaz vstupu. 

Náš mozog je veľmi zaujímavý orgán, keď ho nepreťažujete, nemá potrebu vyvádzať, je v pokoji a pracuje tak ako má. Pamätajte na to vtedy, keď na seba začnete tlačiť, že niečo musíte. 

Autorka: Renata I. Jančeková