Zopár krát už som na túto tému písala, no vždy sa nájde niečo, prečo ju mám chuť a potrebu opäť otvoriť. Keď som počula slovo destigmatizácia prvý raz, vôbec som netušila, čo vlastne toto slovo znamená. Pre bežného človeka, ktorý sa nestretáva s odbornými termínmi, je toto slovo naozaj cudzie. V mojom slovníku znie destigmatizácia ako povedomie, odhalenie pravdivých informácií, nediskriminovanie duševne chorých. Lenže práve pri povedomí, odhaľovaní pravdivých informácií a nediskriminovaní duševne chorých nastáva značný problém. 

Testy nájdete TU.

Ešte stále je totiž veľmi pacientov s duševným ochorením, ktorí dokážu o svojich ochoreniach otvorene hovoriť. A to je to, čo vnímam ako najväčšiu stigmu duševných ochorení.  

Viem, že z tohto článku pacienti s duševným ochorením nadšení nebudú a možno sa im ani páčiť nebude, ale chceme, aby vymizli predsudky voči duševným ochoreniam a tak je potrebné pozrieť sa na problematiku aj z iného uhla pohľadu, pretože každá minca má dve strany. Ako ste si iste všimli, za posledné roky vzniklo množstvo organizácií, ktoré sa snažia pacientom s duševnými poruchami pomôcť rôznymi spôsobmi. Sami lekári vystupujú na rôznych besedách a prednáškach, aby priniesli povedomie o duševných ochoreniach. Zopár lastovičiek z rád pacientov našlo odvahu a rozhodli sa hovoriť o tom, čo prežívajú, aký vplyv má duševné ochorenie na ich život. Stále je to však málo. Stále sa duševne chorí stretávajú s predsudkami, lenže s predsudkami sa stretávajú aj bohatí, chudobní, fyzicky postihnutí, bieli, čierni, ružoví. Bolo by vhodné uvedomiť si, že predsudky tu vždy boli a vždy budú, nedajú sa vykynožiť do poslednej bodky. 

Keď som sa pri poslednej hospitalizácii dostala z najhoršieho, začala som sa o duševné ochorenia zaujímať ako pacient laik. Zaujímali ma príčiny duševných ochorení, zaujímali ma druhy duševných ochorení, spôsoby liečby. Našťastie sme mali na oddelení skvelú lekárku, ktorá nám raz týždenne prednášala o všetkých ochoreniach. Pre mňa osobne to bol raj informácií a bolo mi čudné, že sa o svoje ochorenie zaujíma tak málo ľudí. Pre mnohých to totiž bola otrava. Pri pozorovaní pacientiek som si uvedomila, že im je vcelku jedno, akým ochorením trpia. Sú predsa v nemocnici a tam ich majú liečiť, dostávajú predsa tabletky. Ak by ste si mysleli, že sú to iba ľudia z nižšej sociálnej vrstvy, boli by ste prekvapení. Na psychiatrii je totiž od bezdomovca až po celebritu asi každý a každý k sebe pristupuje rovnako, bez vynaloženia menšieho alebo väčšieho vlastného úsilia na vyliečenie. Je pochopiteľné, že človek, ktorý sa ocitne na psychiatrii, ocitol sa na úplnom dne a dvihnúť sa z neho je často nad jeho sily. No bez jeho pomoci sú aj psychiatri a terapeuti bezradní. 

S viacerými psychiatrami som sa rozprávala práve na tému destigmatizácie a bola som prekvapená, keď som z ich úst počula, že za stigmatizáciu si môžu vo veľkej miere pacienti sami. Dlho som nad tým premýšľala a nakoniec som im musela dať za pravdu. Sme to vo veľkej miere práve my pacienti, ktorí si v hlavách vytvárame predsudky voči okoliu, riešime sami v sebe ako nás budú vnímať blízki, kolegovia, partneri, my si vytvárame závery, ktoré nemajú často s realitou nič spoločné. V podstate často už iba reagujeme pred ostatnými na svoje vlastné predsudky, ktoré sme si vytvorili v hlave. Je to prirodzený pud sebazáchovy, aby sme sami seba ochránili skôr ako nás niekto z okolia napadne. Máme strach, že budeme odsudzovaní, posudzovaní, vyhnaní na okraj spoločnosti. Problémom je, že sa to v skutočnosti deje, práve z toho dôvodu, že okolie nemá dostatok informácií z prvej ruky. A prvá ruka nie je lekár, prvá ruka je vždy pacient. Keď totiž za vás musí lekár hovoriť všetko o vašom ochorení, pretože vy o ňom neviete nič, pretože sa oň nezaujímate, okolie vás považuje za chorých, takých chorých, že neviete povedať čo vám vlastne je. A na to, aby ste mohli otvorene a bez strachu hovoriť o svojom ochorení, potrebujete o ňom všetko vedieť, potrebujete zo seba dostať strach, ktorý vo vás vytvára predsudky. Pretože ako iste viete, predsudky plodia ďalšie predsudky. 

Posledný rok som sa rozprávala o svojej bipolárke s mnohými ľuďmi. Namiesto predsudkov som sa často stretávala so zvedavosťou. Mnohí z tých ľudí sa doposiaľ s duševným ochorením vôbec nestretli, iní ho majú v rodine, no natrafila som aj na takých, ktorí sami trpia duševným ochorením. Samozrejme, že som sa stretla aj so zopár ľuďmi, ktorí ma okamžite prehlásili za blázna a nemali potrebu viac so mnou komunikovať. A viete čo? Vôbec sa ma to nedotklo, pretože som pochopila, že sú to oni, kto má strach, pretože o týchto ochoreniach nič netušia. A to predsa nie je môj problém. Aby ste ma správne pochopili, nenabádam vás k tomu, aby ste každému na počkanie rozoberali svoje ochorenie. Nabádam vás k tomu, aby ste mali vlastné povedomie o vašom ochorení, aby ste upratali v sebe predsudky, ktoré máte a dokázali otvorene hovoriť o svojom ochorení asi tak ako keď sa rozprávate o počasí. Tu totiž vôbec nejde o to ako vezme vaše ochorenie okolie, ale o to ako ho vnímate vy sami. Vždy sa nájde niekto, kto bude mať predsudky a je to úplne v poriadku, veď aj vy máte predsudky, len možno voči niečomu inému. 

Prednedávnom mi jedna pani, s ktorou som sa rozprávala o mojej duševnej poruche povedala, že sa nemám za čo hanbiť. Musela som sa nad tým pousmiať, pretože ja necítim hanbu, ani strach, ani predsudky. Beriem to tak ako to je, jednoducho mám niečo navyše, čo iní nemajú. J

Nečakajte, že to, čo máte urobiť vy sami za seba, za vás urobia lekári, organizácie či nadácie. Oni môžu pracovať iba s tým čo majú a vy môžete pracovať s tým, čo máte vy. Prajem vám, aby ste prekonali svoju vlastnú stigmatizáciu, svoje vlastné predsudky. 

Autorka: Renata I. Jančeková