„Celoživotná diagnóza nie je nič iné, iba každodenná práca na sebe samom.“

• Renata I. Jančeková

Často dostávam od ľudí s psychiatrickými diagnózami otázku: „Ako mám žiť šťastný život s celoživotnou diagnózou?“ Viem, že v tomto prípade nikoho nezaujíma život druhých ľudí, no mali by sme si uvedomiť, že spokojný a naplnený život človek dokáže žiť aj v prípade, že má celoživotný zdravotný problém.

Vyskúšajte testy TU.

Posledné dni mám dosť ťažké obdobie, objavili sa príznaky, ktoré naznačujú, že môj mozog nejakým záhadným spôsobom kolabuje. Mám obrovské tlaky v hlave, ktoré spôsobujú neznesiteľné bolesti a lekári chcú vylúčiť krvácanie do mozgu. Samozrejme človek dostane strach a človeka s mojou diagnózou automaticky prepadnú úzkosti. A keď vás prepadnú úzkosti, máte pocit, že ochorenie naberá na sile a vypukne schizoafektívna porucha. Vyše roka a pol som bola v tom, že už bude pokoj. Myslela som si, že je všetko pod kontrolou a zrazu príde niečo, čo ma vyvedie z miery natoľko, že znova padám do ochorenia. Vtedy som si uvedomila, že moja diagnóza, aj keď niekoľko rokov spí, kedykoľvek sa môže vrátiť a to bez varovania. Stačí šok, zlá správa, stres, strach a ochorenie môže znova prepuknúť. V týchto chvíľach si plne uvedomujem, že človek s akýmkoľvek ochorením, nikdy nesmie zaspať na vavrínoch. Musí jednoducho na sebe pracovať, aby dokázal čeliť vlastnému ochoreniu. A mal by na sebe pracovať každý jeden deň, aby dokázal sám seba upokojiť aj vo chvíli, keď ho napríklad prepadne úzkosť. Ono sa totiž pokojne môže stať, že raz nebude nikto na blízku a človek by si mal vedieť v prvej chvíli pomôcť sám. Netvrdím, že to ide vždy, ale vo veľa prípadoch stačí aj málo, aby sme to najhoršie zažehnali. Myslím, že každý z nás pozná seba samého a spôsoby, ktoré na neho zaberajú, takže si môže účinne pomôcť či už bez lekára alebo do príchodu lekára, ak je to nevyhnutné. Keď totiž človek vie ako si pomôcť v prípade núdze, postupne sa prestane obávať svojho vlastného ochorenia pri jeho nástupe. 

Celoživotná diagnóza nie je nič iné iba práca na sebe samom. Je možno komplikovanejšia a zdĺhavejšia ako u zdravých ľudí, ale robíme to pre seba, pre svoj spokojný život a nemali by sme sa diagnóze poddať a nechať ju robiť si v našom živote čo sa jej zachce. Ako sa vraví, kto nechce hľadá dôvody, kto chce hľadá spôsoby. A práve u ľudí s celoživotnou diagnózou je dôležité, aby hľadali spôsoby ako urobiť svoj život spokojnejší a šťastnejší. Viac ako nevyhnutné je pre nás vyhľadávať priateľov, stretávať sa s ľuďmi s podobnými ochoreniami, chodiť na spoločenské akcie, do prírody, kina či divadla. Mať nejaké koníčky a prácu aspoň na dve hodiny denne. To nám totiž dáva priestor na to, aby sme sa nezamýšľali nad vlastným ochorením, ale venovali svoje myšlienky niečomu plnohodnotnému. 

Ak sa príliš zaoberáme svojou diagnózou, nemáme priestor zaoberať sa svojou spokojnosťou.

Autorka: Renata I. Jančeková