O sebapoškodzovaní môžeme hovoriť, ak si jedinec dobrovoľne spôsobení rôzne poranenia (rezné rany, popáleniny, prepichnutia kože, škrabance apod.) na vlastnom tele,  za účelom vyrovnania sa s nechcenými negatívnymi emóciami a pocitmi, ich kontroly, vyblokovania a uvoľnenia.

Testy detských porúch nájdete TU.

Väčšina jedincov využívajúcich sebapoškodzovanie, má tendenciu byť na seba tvrdí, sú perfekcionistami. Majú problém s vyjadrením seba a neznášajú svoje telo. Pre niektorých, je zložité zdôveriť sa so svojim sebapoškodzovaní, pretože sa cítia zahanbení a majú pocit viny. Svoje správanie držia v tajnosti a majú pocit, že sú blázni, a vo svojej podstate zlí. Sú zdržanliví pri prosbe o pomoc, pretože majú pocit, že kvôli ich sebapoškodzujúcemu správaniu budú proti svojej vôli zavretý na psychiatrické oddelenie. V skutočnosti, jedinci využívajúci takéto formy správania sú duševne zdraví jedinci, ktorí upadli do začarovaného kruhu sebapoškodzovania v snahe riešiť svoju neznesiteľnú emocionálnu bolesť.

Varovné signály pre rodičov

Keďže je sebapoškodzovanie tajnostkárske správanie, pre vás ako rodičov môže byť náročné postrehnúť, že niečo nie je v poriadku  Skúste si všímať nasledovné príznaky, ktoré by mohli naznačovať, že sa vaše dieťa reže, alebo inak si ubližuje.

• Malé, pravidelné rezy. Väčšinou sa jedná o rovné línie, na predlaktí, paži, stehnách, nohách. Niekedy sa objavujú aj vyrezané slová, napríklad ak má niekto problémy s prijatím svojho tela, má vyryté „tučná“, alebo ak sa dieťaťu nedarí v škole, či v živote, môže tam mať nápis „úbožiak“ ,„hlupák“. Objavujú sa aj mená nešťastných lások apod.
• Nevysvetliteľné rezy a škrabance, čerstvé rezné rany, modriny, popáleniny, či iné náznaky fyzického ublíženia.
• Zmeny nálad, depresia, úzkosť. Nekontrolovateľné správanie, zmeny vo vzťahoch, v komunikácií, zhoršené výsledky v škole.
• Sociálna utiahnutosť, odmeranosť, citlivosť na odmietnutie, neprimerané reakcie, bezmyšlienkové správanie.
• Vyjadrované pocity sebanenávisti, hanby, bezvýznamnosti, ničoty.

Časom sa frekvencia rezania zvyšuje, rany sa objavujú častejšie a vo väčších počtoch. K rezaniu nie je potrebný taký veľký dôvod ako predtým. Rezanie je intenzívnejšie, aby jedinec dosiahol rovnaký pocit uvoľnenia (podobné ako u užívaní drog). Rany bývajú väčšinou povrchové, dôležitá je krv.

Čo môžem robiť?

• Hlavne NEPANIKÁRTE, môžete pociťovať rôzne emócie, strach, hnev, vinu, smútok – predsa vaše dieťa si vedome ubližuje, no je dôležité, aby ste si zachovali chladnú hlavu a prehnane nereagovali. Nebuďte hysterickí.
• Som tu pre teba. Dajte svojmu dieťaťu vedieť, že o jej/jeho probléme viete, a že sa na vás môže kedykoľvek obrátiť, že ste tu pre neho/ňu. No nenúťte ich do rozhovoru. Ak budú sami chcieť, prídu za vami. Zatiaľ sa môžete porozprávať s odborníkom, prípadne ich učiteľkou alebo vašimi kamarátmi. Zabudnite na reči typu : „Nikam nebudeš chodiť, zo školy hneď domov. Budem ťa stále sledovať.“
• Naštudujte si problematiku sebapoškodzovania, čím viac informácií budete mať, tým viac budete schopnejší vášmu dieťaťu pomôcť.
• Čas. Nežiadajte svoje dieťa, aby okamžite s rezaním prestalo. Je to dlhodobý proces, kým sa naučí novým a zdravším spôsobom vyrovnávania sa s emocionálnou bolesťou. Dieťa samé sa musí rozhodnúť, že už si ďalej nechce ubližovať.
• Psychoterapia. Vyhľadajte odbornú pomoc, psychológa alebo psychoterapeuta, ktorý vášmu dieťaťu predstaví nové a zdravšie spôsoby, ako svoje ťažkosti lepšie zvládať.
• Dobrovoľnosť. Myslite na to, že nútením nič nedosiahnete, akurát sa vám vaše dieťa vzdiali. Ono samo musí chcieť zmenu a samo musí vidieť, že takto to ďalej nejde. Ultimáta, prosby či zavretie na psychiatrické oddelenie sú neúčinné.

Mnoho rodičov si mýli rezanie s pokusom o samovraždu. A keď vidia rany svojho dieťaťa, v panike ich zoberú na pohotovosť. No keďže nie každý zdravotnícky personál je ohľadne tohto správania vyškolení, môže dôjsť k mylnej hospitalizácií kvôli samovražednému pokusu, aj keď reálne vaše dieťa nie je suicidálne (nemá samovražedné sklony). Je dosť možné (prevažne kvôli predsudkom k sebapoškodzovaniu), že sa k vám a k vášmu dieťaťu budú doktori správať nepriateľsky – len kvôli tomu, že rany si vaše dieťa spôsobilo samo. Takže zbytočne nerobte paniku, nestresujte seba a vaše dieťa. Ak rana nie je príliš hlboká, krvácanie sa dá zastaviť, nie je potrebné vyhľadať zdravotnícku pomoc. Ranu vyčistite benzínalkoholom, alebo inou dezinfekciou, zaviaže obväzom, či prelepte leukoplastom. A v pokoji sa s vašim dieťaťom porozprávajte – ak bude chcieť.

Mnoho mladých, o svojom správaní neuvažuje – nevedia presne prečo sa režú, či inak si ubližujú. Je to podobné závislosti od nejakej drogy, načo riešiť reálne problémy, keď si stačí vziať pilulku? Je dôležité, aby si deti uvedomili, že rezanie funguje len určitú dobu, potom sa situácia začne len zhoršovať. Ako náhle, sa vaše dieťa bude vedieť postaviť svojim problémom, s rezaním sa prestanú.

Odvyknutie si od sebapoškodzovania je dlhodobý proces, ktorý si vyžaduje množstvo času a podpory. Je dôležité, aby sa vaše dieťa naučilo vyjadrovať svoje myšlienky a pocity – napríklad aj prostredníctvom písania denníku. Veľmi dôležitou súčasťou liečebného procesu je znovuzískanie rešpektu k vlastnej osobe a sebavedomia. S možnosťami liečby vám poradí psychológ alebo psychoterapeut.