Sebapoškodzovanie – dobrovoľné spôsobenie si poranenia na vlastnom tele,  za účelom vyrovnania sa, kontroly, vyblokovania a uvoľnenia nechcených negatívnych pocitov a emócií.

Už len samotný názov spôsobuje rodičom zimomriavky, no aj keď to tak vyzerá, samotné sebapoškodzovanie nie je samovražedným aktom a primárne, vaše dieťa nie je ohrozené na živote. Rezanie sa, aj s inými spôsobmi ubližovania si – ako napríklad pálenie, škrabanie, bitie sa, trhanie vlasov, prepichovanie kože apod. – je druhom zámerného sebapoškodzujúceho správania. Rezanie je, tak ako to znie, vytváranie povrchových rán rezaním si do rúk, nôh, prípadne do iných častí svojho tela.  Aj keď je toto správanie ťažké na pochopenie, tým, ktorí ho využívajú, poskytuje kontrolu nad ich emocionálnou bolesťou.

Ako to funguje?

Väčšina ľudí má zaužívané zdravé, alebo zdravšie spôsoby vyrovnávania sa s negatívnym stresom (distresom), napríklad si idú zabehať, dajú si čokoládu, pozrú si obľúbený seriál, dajú si pohár vína apod.  Tým sa uvoľnia, zrelaxujú,  a daný problém vedia vnútorne vstrebať a následne vyriešiť. No u jedincov, ktorí využívajú sebapoškodzovanie, tieto zdravé formy tzv. copingových stratégií s emocionálnou bolesťou chýbajú, a vnútorný tlak, ktorý v nich vytvára, uvoľňujú práve ublížením si, teda napríklad porezaním sa. Svoju psychickú bolesť, ktorú nevedia kontrolovať, presmerujú na bolesť fyzickú, ktorá je vidieť (napríklad krvácajúca rana), a tým pádom sa dá pochopiť a kontrolovať. Problémom však je, že takéto presmerovanie bolesti je iba dočasné a nerieši reálny problém. Potlačená bolesť sa znovu vracia, častokrát v intenzívnejšej forme, a jedinec znova pociťuje beznádej a bezmocnosť, a následne cíti potrebu si ublížiť. A takto sa točí v začarovanom kruhu.

V súvislosti so sebapoškodzovaním sa hovorí aj o nepriamom sebapoškodzovaní, či rizikovom správaní, ako napríklad nechránený sex, či sex s neznámou osobou, chodenie na pochybné miesta, bezhlavé dôverovanie cudzím ľuďom a pod.

Motivácia a funkcie

Ak dieťa využíva sebapoškodzovanie, je tu indikácia, že niečo nie je v poriadku, že nevie spracovať určité emócie, nejaké životné situácie. Toto správanie môže začať napríklad ako impulzívna reakcia na rozchod s partnerom, alebo úplne nevinne, len zo zvedavosti. Spúšťačom môže byť čokoľvek, od nenávisti vlastného tela a seba samého, depresie, šikany, cez nezáujem milovanej osoby, rebéliu, závislosť až po prežitie traumatického zážitku či zneužívania.

Odborníci tvrdia, že pre mnoho jedincov, je sebapoškodzovanie výsledkom príliš represívneho domáceho prostredia, kde sa o negatívnych emóciách, či konfliktoch nerozpráva. Ako keby je „zakázané“ vyjadriť svoj smútok.

Tak isto pre každého jedinca má toto správanie inú funkciu, no najčastejšie sa objavujú nasledovné:

• Potvrdenie existencie. Niektorí jedinci uvádzajú pocity emocionálnej otupenosti, bezvýznamnosti a nepatrenia nikam. To, že vidia, ako z nich vyteká krv, či cítia bolesť, im navodzuje pocit bytia na žive, že aspoň niečo cítia, že sú nažive.
• Pocit viny. V niektorých prípadoch, môže sebapoškodzovanie fungovať ako spôsob trestania sa za rôzne pocity viny či hanby. (Napríklad ak bolo dieťa sexuálne zneužité, nenávidí svoje telo, a cíti potrebu sa trestať za to, čo sa mu stalo. Alebo, ak je človek psychicky dlho zneužívaný, nadobudne pocit, že si zaslúži trpieť apod.)
• Pocit kontroly. Niekedy si jedinci ubližujú, pretože potrebujú nadobudnúť kontrolu vo svojich chaotických emóciách a myšlienkach. Schopnosť presunúť pozornosť od problémov, ktoré ich ťažia im dáva pocit kontroly nad svojim životom.
• Vyjadrenie emócií. Niektorí jedinci majú problémy vyjadriť slovami to čo pociťujú, a prostredníctvom rezných rán, ako keby komunikujú svoju bolesť. Možno sú prežívané emócie tak silné a pohlcujúce, že slová na ne nestačia.
• Uvoľnenie stresu. Porezanie sa, alebo iný spôsob ublíženia si môže slúžiť ako prostriedok na uvoľnenie napätia spôsobeného prílišným množstvom myšlienok a emócií.     
• Závislosť. Keďže sa pri sebapoškodzovaní do tela uvoľňujú endorfíny, ktoré ako prirodzená ochrana nášho teľa pred bolesťou spôsobujú utlmenie bolesti a príjemné pocity, môže mať sebapoškodzovanie charakter závislosti. 
• Porucha príjmu potravy. U detí, ktoré sa sebapoškodzujú sa môžu objaviť aj poruchy príjmu potravy – mentálna anorexia, bulímia, či prejedanie sa. Jedinci nenávidia svoje telo. V ich minulosti sa môže objavovať sexuálne, fyzické, či verbálne zneužívanie. Sú citliví, perfekcionisti, a majú na seba príliš vysoké nároky. Sebapoškodzovanie začína ako obrana proti tomu čo sa deje v ich rodine, či v ich živote. Majú pocit, že keďže zlyhali v jednej oblasti svojho života, týmto spôsobom získavajú kontrolou.
• Psychická porucha. Samotné sebapoškodzovanie nie je psychickou poruchou, no môže byť prejavom inej závažnejšieho mentálneho ochorenia – napríklad hraničná porucha osobnosti, úzkostná porucha, bipolárna porucha, či schizofrénia.
• Nejedná sa o upútanie pozornosti! Sebapoškodzovanie je určitým liekom proti bolesti. Porezanie sa utíši emocionálnu bolesť (aj keď je nahradená tou fyzickou).

 

Kto je v ohrození?

Sebapoškodzovanie sa zvyčajne objavuje okolo 14 roku života a vo väčšine prípadov sa jedná o dievčatá, no ani u chlapcov nebýva toto správanie neobvyklé. Posledné štatistiky naznačujú že veková hranica sa stále znižuje, objavujú sa prípady 11 až 12 ročných detí, ktoré sa režú, no podobné správanie nie je neobvyklé ani u 30 ročných dospelých.

Sebapoškodzovanie sa dlho spájalo so subkultúrami ako Emo, alebo Goth, no nie je to pravidlom. Tiež neplatí, že ak je niekto členom tejto subkultúry, musí sa aj sebapoškodzovať. Vo väčšine prípadov ide o „bežné decká“, ktoré si prechádzajú určitou fázou v dospievaní, nejakým vnútorným bojom o vlastnú identitu. Väčšinou toto správanie nepredstavuje závažnejšie riziko, no čo vaše dieťa potrebuje je porozumenie a nekritizovanie.

Majte sa na pozore ak…

Sebapoškodzovanie nie je primárne život ohrozujúce, a nejedná sa o samovražedný akt. No majte sa na pozore, ak dieťa vykazuje známky samovražedného správania (je depresívne, rozpráva o smrti, o spôsoboch smrti, zaoberá sa myšlienkou života a smrti), v tomto prípade môže byť život vášho dieťaťa v ohrození. Je nutné vyhľadať odbornú pomoc