Pozrite si video

Vyskúšajte naše testy

Posttraumatická stresová porucha je oneskorená a dlhodobo pretrvávajúca reakcia na stresovú situáciu. U pacientov sa zvykne rozvíjať po nehodách, kriminálnych činoch (napr. znásilnenie, prepadnutie), ale aj po prírodných katastrofách alebo iných traumatických zážitkoch, ktoré vyvolali vysokú úroveň subjektívne prežívaného stresu.

O živote s touto diagnózou nám porozprával devätnásťročný Patrik, študent vysokej školy.

Patrik, bola vám diagnostikované posttraumatická stresová porucha a aktuálne ste v terapii. Porozprávate nám, kam siahajú korene vašich problémov?
Myslím, že až do môjho detstva, lepšie povedané dospievania. Nemôžem a nechcem obviňovať mojich rodičov. Robili, čo mohli, ale ja som bol problémové dieťa. Túlal som sa s kamarátmi, nechodil som do školy, pil som, skúšal som aj nejaké drogy. Jednoducho som rebeloval viac ako je normálne. Presiahlo to všetky hranice a skončil som v špeciálom výchovnom zariadení.

Boli ste umiestnený v zariadení, kde sa mali odborníci postarať o vašu “prevýchovu”. Čo sa tam udialo?
O tomto nechcem podrobne hovoriť, stále je to pre mňa veľmi ťažké. Bol som šikanovaný. Bližšie to rozvádzať nebudem.

Bolo na vás páchané násilie a s takými zážitkami určite nie je ľahké sa vyrovnať. Poviete nám ako dlho ste boli v tomto zariadení a ako ste to prežívali?
Bol som tam pol roka. Presne si pamätám deň, keď som tam prišiel. Bol najhorší zo všetkých. Sám neviem ako som to celé prežil. Zažíval som bolesť, strach, hnev, smútok, zúfalstvo, beznádej. Bolo mi veľmi veľmi ťažko. Tisíckrát som oľutoval všetko, čo ma tam dostalo.

Potom ste sa ale vrátili domov k svojej rodine. Vaše problémy vtedy nezmizli?
Áno, vrátil som sa domov, ale akoby som to všetko prežíval ďalej. Už nie fyzicky, ale psychicky takpovediac stále trpím. Všetky tie nepríjemné pocity ma prenasledujú deň čo deň. Niekedy je to lepšie, inokedy horšie, ale stále je to so mnou.

Môžete nám o tom povedať viac? Ako sa to prejavuje vo vašom každodennom živote?
Je toho veľa, ale úplne najhoršie sú živé spomienky, ktoré sa mi vynárajú. Mám pocit akoby som to prežíval zas a zas. Niektoré tie situácie sa mi doslova prehrávajú pred očami ako film. Opäť cítim tú bolesť a hanbu. Objaví sa to len tak v situáciách, keď to najmenej čakám. Doslova ma to prepadne. Mávam aj desivé sny. Niekedy mám strach ísť večer spať, inokedy nemôžem zaspať lebo na to neustále myslím.

S akými ďalšími problémami bojujete?
Som hrozne náladový. Niekedy som z toho všetkého nervózny, doslova zlostný. Vybuchnem pri malom podnete, zúrim. Inokedy ma prepadne smútok a nemám náladu na nikoho. Nechce sa mi hovoriť s rodičmi ani s kamarátmi. Mám pocit, že mi aj tak nik nemôže rozumieť. Nik neprežil to, čo ja. Zatváram sa vo svojej izbe a utápam sa v tom. Mávam aj veľký strach. Bojím sa vecí, ktoré sú pre iných úplne bežné. Vo mne ale vyvolávajú strach a ja ani sám neviem prečo. Jednoducho sa zľaknem, rozbúši sa mi srdce a mám chuť ujsť. Stále som v strehu akoby všade hrozilo nejaké nebezpečenstvo.

Len nedávno ste začali študovať na vysokej škole. Ako to zvládate?
Aj toto je pre mňa veľmi náročné. Hlavne som si musel vybrať školu tak, aby som tam mohol dochádzať z domu. Naozaj si neviem predstaviť, že by som si mal pri tomto všetkom zvykať na nejaký internát alebo na bývanie v cudzom meste. V škole mávam problémy s udržaním pozornosti. Jednoducho mi utekajú myšlienky, neviem sa nejako upokojiť a sústrediť sa na to, čo sa práve deje na prednáške. Rovnaké je to aj pri učení. Niekedy aj preto, že som jednoducho nevyspatý. Spávam nepokojne.

Diagnostikovali vám posttraumatickú stresovú poruchu. Ako ste to prijali?
Najskôr som sa hrozne hanbil. Keď naši chceli, aby som s nimi navštívil psychologičku a potom aj psychiatra, cítil som sa ako blázon. Uľavilo sa mi, keď som zistil, že niekto mojim problémom rozumie. Že aj iní ľudia také niečo zažívajú a že existujú postupy, ktoré by mi mohli pomôcť. Aj keď to možno ešte nejaký čas potrvá.

Viem, že momentálne ste v liečbe. Čo vlastne podstupujete?
Chodím k psychiatrovi a beriem lieky. Raz týždenne chodím na sedenia u psychologičky. Zatiaľ je to krátko, ale niektoré veci som už pochopil. Minimálne som sa dozvedel viac o mojej diagnóze, viem ako tie príznaky spolu súvisia a začal som o niektorých veciach viac hovoriť.

Cítite sa lepšie alebo pociťujete nejaké pozitívne zmeny?
Ide to veľmi pomaly, ale zlepšuje sa to. Teda, niektoré dni sú lepšie, iné horšie. Po tých liekoch o niečo lepšie zaspávam, cez deň bývam menej unavený. Neprepadáva ma zúfalstvo a beznádej a dúfam, že sa s tým postupne úplne vyrovnám.

Čo teraz cítite k ľuďom, ktorí vám toto všetko spôsobili?
Obrovskú nenávisť. Toto sa nezmenilo a nezmení.

Ste mladý človek. Máte iste priateľov, spolužiakov, známych. Čo oni vedia o vašich problémoch?
Takáto diagnóza nie je niečo s čím by ste sa chceli chváliť alebo sťažovať. Pár blízkych kamarátov vie o niektorých mojich problémoch. Všetko ale vedia len moji rodičia.