Kleptománia alebo patologické kradnutie je návyková a impulzívna porucha osobnosti. Ide o pomerne raritnú diagnózu, s ktorou sa psychiatri či psychológovia stretávajú vo svojich ambulanciách len ojedinele. Napriek tomu je kleptománia medzi verejnosťou veľmi známa a ako kleptomani sa zvyknú často nesprávne označovať zlodeji, ktorí sa svojho protispoločenského správania dopúšťajú opakovane. V drvivej väčšine prípadov však o kleptomanov v pravom zmysle slova nejde.

Aký je teda rozdiel medzi kleptomanom a zlodejom a prečo vlastne kleptomani kradnú?

Čo je kleptománia

Kleptománia je duševná porucha, presnejšie porucha osobnosti, ktorej typickým behaviorálnym prejavom je patologické kradnutie. Postihnutý pociťuje neodolateľné nutkanie kradnúť a robí to impulzívne, napriek tomu, že si uvedomuje potenciálne nebezpečenstvo svojho konania.

Človek postihnutý kleptomániou pociťuje pred krádežou silné napätie (nepokoj, nepohodu) až úzkosť vyplývajúce z nutkania kradnúť. Samotný akt odcudzenia veci je sprevádzaný stavom vzrušenia a uspokojenia, ktoré mnohí prirovnávajú až k sexuálnemu prežívaniu. Krádežou teda dôjde u postihnutého k výraznej bezprostrednej úľave (redukuje sa napätie a dostavia sa veľmi príjemné pocity). Následne však prichádzajú pocity viny a výčitky svedomia.

Kleptománia je skutočne veľmi ojedinelá. Odborníci uvádzajú, že asi len 5% identifikovaných zlodejov trpí touto psychickou poruchou. Výskyt u populácie sa uvádza okolo siedmich percent, pričom ňou trpia oveľa častejšie ženy ako muži.

Prečo teda kleptomani kradnú

Kleptoman kradne, pretože k tomu pociťuje silné nutkanie. Dôležitý je pre neho samotný akt krádeže, ktorý mu prináša príjemné pocity. Neorientuje sa pritom na materiálne obohatenie. Veci, ktoré ukradne v skutočnosti vôbec nepotrebuje, netrpí nedostatkom ani ich netúži vlastniť. Kleptomani ukradnuté veci zväčša vyhadzujú alebo ich vracajú. Kradnú preto, že táto činnosť im prináša úľavu a veľmi príjemné prežívanie. Uvedomujú si pritom protispoločenský charakter svojho konania a za svoje správanie sa následne hanbia. V akútnej fáze je však pre nich neodolateľné.

Oproti tomu zlodej kradne za účelom získania veci. Samotný akt krádeže je pre neho skôr nevyhnutným zlom, ktoré musí absolvovať, aby získal to, čo chce alebo potrebuje. Po úspešnej krádeži sa na rozdiel od kleptomana dostavujú u zlodejov príjemné pocity, radosť z obohatenia. Zlodeji svoje krádeže plánujú, kradnú hodnotné veci a často majú komplicov. Kleptomani kradnú výlučne sami a zväčša nepotrebné drobnosti.

Za kleptomániu sa nepovažujú ani skupinové alebo individuálne krádeže detí v supermarketoch, ktoré majú charakter adrenalínového zážitku. Hoci pri samotnom akte krádeže môže byť prežívané príjemné vzrušenie, ostatné príznaky potrebné na diagnostikovanie ochorenia nie sú prítomné.

Vznik, priebeh a prognóza kleptománie

Príčiny vzniku kleptománie nie sú úplne objasnené. Kleptomani však často prežívajú istý vnútorný konflikt, napríklad depresiu alebo stres. Niektorí odborníci sa prikláňajú k názoru, že príčinou kleptománie sú zakázané sexuálne impulzy a túžby. Z neurobiologického hľadiska sa u týchto pacientov predpokladá serotonínová dysfunkcia (podobne ako u depresie), na čo sa následne viaže aj farmakologická liečba.

Kleptománia sa zvyčajne rozvíja ju mladých ľudí – adolescentov, ale môže sa prvýkrát objaviť aj v dospelosti. Vyznačuje sa výraznou premenlivosťou vo frekvencii krádeží. Kleptoman môže mať obdobia, keď kradne veľmi často a fázy remisií, keď príznaky spontánne ustúpia. Bez liečby však môže akútna fáza trvať aj niekoľko rokov.

Prognóza terapie je dobrá a pacient sa pomerne rýchlo dostáva do remisie. Tendencie k relapsu sú však vysoké a akútne fázy sa zvyknú opakovať.

Liečba kleptománie

Je pochopiteľné, že kleptomani sa za svoju poruchu hanbia a do ambulancie psychiatra či psychológa preto prichádzajú len zriedkavo. Deje sa tak najmä vtedy, ak sú ich krádeže odhaľované a významne im narúšajú pracovný či súkromný život.

Účinná terapia v sebe kombinuje farmakoterapiu a intenzívnu psychoterapiu. Kleptoman sa zväčša ambulantne lieči u psychiatra a súčasne chodí na pravidelné psychoterapeutické sedenia.