Automutilácia alebo zámerné sebapoškodzovanie je úmyselný akt fyzického násilia voči sebe samému prevádzaný bez zámeru spáchať samovraždu. Ide o v súčasnosti pomerne rozšírený sociálno-patologický jav medzi deťmi a tínedžermi, ktorí ho najčastejšie realizujú formou sebarezania alebo škriabania ostrými predmetmi.

Prečo sa mladí ľudia úmyselne režú alebo si spôsobujú iné sebadeštruktívne zranenia? Ide o moderný sociálny fenomén alebo o spôsob demonštrácie závažných psychických problémov? A ako môžu rodičia alebo vychovávatelia odhaliť tento problém u svojich detí a zmierniť ich utrpenie?

Sebapoškodzovanie nie je pokusom o samovraždu

Sebapoškodzovanie je vedomé agresívne správanie obrátené voči sebe. Človek si pri sebapoškodzovaní spôsobuje viditeľné fyzické zranenia, ale bez cieľa zomrieť.

V tomto kontexte je veľmi dôležité rozlišovať sebapoškodzovanie a pokus o samovraždu. Cieľom takéhoto správania totiž nie je ukončiť svoj život ani spôsobiť si závažné či rozsiahle zranenia. Cieľom sebapoškodzovania je cítiť sa lepšie. Môže byť sprevádzané silným psychickým utrpením, bolesťou či stresom, ale nesmie byť prítomný samovražedný úmysel. V opačnom prípade už nehovoríme o sebapoškodzovaní, ale o suicidálnom správaní, ktoré si vyžaduje odlišnú, často radikálnejšiu intervenciu.

Prečo si ľudia vedome ubližujú?

Sebapoškodzovanie je pre mnohých nepochopiteľné. Cielené sebadeštruktívne správanie sa zvykne zľahčovať dvomi spôsobmi. Najmä rodičia a vychovávatelia tínedžerov mu často pripisujú charakter pútania pozornosti, zdôrazňovania vlastnej osoby alebo rebélie. Oproti tomu učitelia a pedagógovia často hovoria o modernom fenoméne, ktorý sa šíri medzi mládežou nápodobou ako forma štýlového správania. Oba tieto prístupy sú značne zjednodušené a opomínajú individualitu jednotlivca a jeho vnútorného prežívania.

Motivácia, ktorá vedie človeka k tomu, aby si zámerne ublížil, môže byť veľmi rôznorodá. Najčastejšie sa hovorí o sebapoškodzovaní  ako o snahe zmierniť psychickú bolesť vyvolaním si fyzického utrpenia, teda ako o spôsobe odvrátenia negatívneho emočného prežívania. K sebapoškodeniu často vedie ľudí silné psychické napätie, intenzívny smútok alebo iný druh bolestných emócií.

Sebapoškodzovanie sa však objavuje aj ako snaha získať kontrolu, hoci len zdanlivú, nad situáciou. Vo chvíľach absolútnej bezradnosti a pocitov nemohúcnosti sa môže takéto správanie objaviť ako jediné východisko.

Sebapoškodzovanie tiež prináša pocit výnimočnosti tým, ktorí sa cítia neviditeľní, nedocenení alebo prehliadaní.

Ľudia si však ubližujú aj preto, aby sa potrestali a ľahšie sa tak vyrovnali s pocitmi viny. Tie sú v niektorých prípadoch také neznesiteľné, že človek nájde úľavu len vo fyzickej bolesti. Hoci iba dočasnú.

Sebapoškodzovanie sa objavuje aj ako snaha zbaviť sa pocitu prázdnoty. Niektorí mladí ľudia uvádzajú, že si ubližujú práve preto, aby cítili aspoň niečo.

Je teda zrejmé, že ani tínedžeri si v drvivej väčšine prípadov neubližujú preto, aby vydesili svoje okolie a strhli na seba pozornosť. Dôvodom je skôr snaha vyjadriť to, čo nedokážu povedať slovami, oslobodiť sa, pocítiť úľavu. Naznačuje to aj fakt, že ľudia si vo väčšine prípadov ubližujú v súkromí svojich bytov a izieb, za zatvorenými dverami a rany sa snažia pred okolím ukryť.

Formy sebapoškodzovania

Nesporne najčastejšou formou sebadeštruktívneho správania je práve rezaniealebo škriabanie sa ostrými predmetmi. Rezné rany sa objavujú zväčša v oblasti predlaktia a tínedžeri sa snažia skryť ich nosením dlhých rukávov. Nástrojom spôsobujúcim bolesť môže byť akýkoľvek ostrý predmet od noža, žiletky či úlomku skla až po hrot pera alebo kancelársku sponku.

Ďalšie časté formy sebapoškodzovania:

• Pálenie– realizuje sa cigaretami, zápalkami alebo zapaľovačom, ale napríklad aj horúcou žehličkou. Poznávacím znakom sú popáleniny na rôznych častiach tela.
• Udieranie – realizuje sa najčastejšie udieraním pästí alebo hlavy o stenu, dvere či zárubne. Poznávacím znakom sú modriny, opuchy až pomliaždeniny.
• Zásahy do rán –opakované strhávanie si chrást nechtami, pichanie špendlíkov alebo iných ostrých predmetov do už existujúcich rán. Poznávacím znamením sú pretrvávajúce, nehojace sa a rozširujúce sa poranenia.
• Vytrhávanie vlasov alebo chlpov (trichotilománia) – poznávacím znamením sú viditeľné lysiny vo vlasatej časti hlavy, u mužov na tvári alebo v iných miestach ochlpenia.

Sebapoškodzovanie sa môže diať veľmi individuálnym niekedy až bizarným spôsobom. Medzi menej časté formy patrí napríklad vpravovanie si ostrých predmetov do telesných otvorov, zavádzanie si ihiel pod kožu alebo do žíl, udieranie sa, hryzenie sa, lámanie si kostí, oparovanie sa vriacou vodou, ale napríklad aj amputácia rôznych častí tela (prst, ucho a pod.).

Ako odhaliť sebapoškodzovanie u dieťaťa a dospievajúceho

Tým, kto najčastejšie odhalí sebapoškodzovanie u dieťaťa je, prirodzene, jeho rodič alebo osoba, ktorá sa o dieťa pravidelne stará. Čas je v tomto prípade veľmi dôležitý. Čím skôr sa podarí sebapoškodzovanie identifikovať, tým jednoduchšia je spravidla intervencia. Ako sa hovorí, je ľahšie vrátiť sa z kratšej cesty.

• Všímajte si poranenia na tele dieťaťa

Opakujúce sa, nevysvetliteľné rany alebo poranenia na zvláštnych miestach sú vždy podozrivé. Pre sebapoškodzovanie hovoria najmä symetrické rezné rany, výrazné škrabance, popáleniny, nehojace sa rany a chrasty, ale aj zvláštne a opakujúce sa modriny či lysiny vo vlasoch.

• Všímajte si emočné rozpoloženie dieťaťa

Sebapoškodzovanie sa málokedy zaobíde bez zmien v emočnom prežívaní. Buďte obzvlášť opatrní najmä vtedy, ak je vaše dieťa často smutné, plačlivé, takpovediac bez nálady, bez motivácie a chuti k aktivitám, nervózne, napäté či agresívne.

• Všímajte si správanie dieťaťa

Z hľadiska správania je zvláštne, ak je dieťa osamelé, trávi veľa času za zatvorenými dverami svojej izby bez komunikácie so svetom, ak sa uzatvára do seba. Podozrivá je napríklad aj výrazná zmena aktivít, stravovacích či iných bežných návykov. Všetky nevysvetliteľné zmeny naznačujú, že sa vo svete dieťaťa niečo deje.

• Zvýšenú pozornosť venujte zranenému dieťaťu

Deti a dospievajúci sa prostredníctvom sebapoškodzovania často vyrovnávajú s traumami, stratami a emočnými zraneniami. Buďte obzvlášť všímaví, ak vaše dieťa prežilo v  poslednom období náročné situácie ako je rozvod rodičov, strata niektorého z rodičov alebo inej blízkej osoby, rozchod, sťahovanie, konflikty s rovesníkmi, vylúčenia z partie a pod.

 

Ako postupovať, ak zistíte u svojho dieťaťa sebapoškodzovanie

Rodičia, ktorí odhalia sebapoškodzovanie u vlastného dieťaťa prežívajú strach, zdesenie a často i hnev a nepochopenie. Takto emočne vyzbrojení by však v žiadnom prípade nemali vstupovať do kontaktu s dieťaťom alebo dospievajúcim človekom, ktorý už aj tak pravdepodobne prežíva neľahké obdobie.

Dôležité teda je zachovať pokoj. Neodporúča sa dieťaťu čokoľvek vyčítať ani ho za jeho správanie kritizovať. Nepomáha krik, plač, vyhrážky ani bitka.

Vhodné je, aby rodičia dieťaťu v dôvernom rozhovore povedali, že o jeho probléme vedia a snažili sa pátrať po príčinách takéhoto správania. Ak sa podarí identifikovať primárny problém (napr. konflikty so spolužiakmi alebo strach zo školy), je možné pracovať na jeho riešení, čím sa značne zníži záťaž na dieťa. Prechodne sa dajú využiť aj náhradné, menej deštruktívne spôsoby uvoľnenia negatívnych emócií (napr. ak sa dieťa reže, môže sa skúsiť v krízovej situácii popísať perom alebo pustiť si na predlaktie ľadovú vodu).

Ak však nutkanie ubližovať si pretrváva alebo ak za ním stojí dlhodobý psychický problém (napr. depresia), je vhodné vyhľadať pomoc odborníka. Na mieste je návšteva psychológa alebo psychiatra, ktorý odporučí ďalší postup.

 

Pozor na samovražedné správanie! Ako sme už spomínali v úvode, sebapoškodzovanie sa deje bez úmyslu zomrieť. Jeho cieľom je úľava. Ak máte podozrenie, že za zraneniami vášho dieťaťa je pokus skončiť so životom, že myslí na smrť alebo chcelo hoci demonštrovať samovraždu, okamžite vyhľadajte pomoc odborníka.