Posttraumatická stresová porucha (PTSP) je závažným stavom, ktorý sa môže u človeka objaviť ako reakcia na prežitie, či svedectvo intenzívneho traumatického zážitku, v ktorom bolo ohrozené zdravie.

(Vyskúšajte TEST tu)

PTSP je trvajúci následok traumatického zážitku, ako napríklad sexuálne či fyzické napadnutie, nečakaná smrť milovanej osoby, nehoda, vojna, živelná pohroma apod., ktorý spôsobuje intenzívny strach, bezmocnosť, či hrôzu.

Porucha sa môže objaviť aj u rodinných príslušníkov obetí týchto zážitkov, alebo u záchranárov, či u pomáhajúcich pracovníkov.

Väčšina ľudí, ktorá prekoná traumatický zážitok má reakcie ako: šok, hnev, nervozita, strach, dokonca aj vina. Tieto reakcie sú bežné, a vo väčšine prípadov sa po určitom čase vytratia. Avšak pri posttraumatickej stresovej poruche, trvajú dlhšie, a dokonca sa aj stupňujú, až do takej miery, že obmedzujú človeka  v jeho každodennom živote. Ľudia s PTSP majú trvajúce príznaky dlhšie ako jeden mesiac a nedokážu fungovať tak ako pred daným  traumatickým zážitkom.

Aké sú príznaky?

Symptómy poruchy sa začnú objavovať do 3 mesiacoch od daného zážitku, no v niektorých prípadoch, sa môžu objaviť až po niekoľkých rokoch. Závažnosť a trvanie tejto poruchy sa rôzni, niektorí ľudia sa uzdravia do šiestich mesiacov, niektorí trpia oveľa dlhšie.

Symptómy PTSP sa dajú zaradiť do štyroch hlavných kategórií:

• Znovuprežívanie: ľudia s PTSP opakovane prežívajú daný zážitok prostredníctvom myšlienok a spomienok na traumu. Toto zahrňuje tzv. flešbeky (z angl. flashbacks), halucinácie a nočné mory. V prípade, že je im prežitá trauma nejakým spôsobom pripomenutá (napríklad výročný dátum), môžu prežívať veľký stres.
• Vyhýbanie sa: človek s posttraumatickou stresovou poruchou sa môže vyhýbať ľuďom, miestam, myšlienkam, alebo situáciám, ktoré mu pripomínajú prežitú traumu. Takéto správanie môže viesť k pocitom odčlenenia sa a izolácie od rodiny a priateľov, tak ako aj k strate záujmu o aktivity, ktoré mal človek pred tým rád.
• Zvýšená vnímavosť (vzrušiteľnosť): sem patria prehnané emócie na problémy týkajúce sa ostatných ľudí, prejavy náklonnosti a súcitu, problémy pri zaspávaní a spaní, podráždenosť, výbuchy hnevu, ťažkosti s koncentráciou. Človek môže taktiež pociťovať fyzické príznaky, ako zvýšený krvný tlak a tep, rýchle dýchanie, svalové napätie, nevoľnosť a hnačka.
• Negatívne vnímanie a nálada: jedná sa o myšlienky zamerané na pocity viny, odcudzenia, a spomienky na traumatickú udalosť.

Deti mladého veku s PTSP môžu trpieť na oneskorený vývoj niektorých zručností, ako napríklad chodenie na nočník, motorické zručnosti a jazykové zručnosti.

Koho môže zasiahnuť?

Každý človek má jedinečnú schopnosť reagovať na traumatickú udalosť, na strach, alebo stres, a každý sa vyrovnáva inak s hrozbou, ktorú takáto udalosť predstavuje. A práve preto, nie u každého, kto zažil, či bol svedkom traumatickej udalosti, sa táto porucha vyvinie. Veľkú úlohu pri vývoji tohto ochorenia a pri závažnosti jeho príznakov zohráva bezprostredná pomoc a podpora od rodiny, priateľov a pomáhajúcich pracovníkov, poskytnutá zasiahnutým osobám priamo po traumatickom zážitku.

O posttraumatickej stresovej poruche sa začalo hovoriť v spojení s vojnovými veteránmi, no objaviť sa môže u kohokoľvek, kto prežil traumatickú udalosť, ktorá predstavovala riziko smrti alebo násilia. Osoby, ktoré boli v detstve zneužité, či viacnásobne vystavené život ohrozujúcim situáciám, sú pre vznik PTSP náchylnejšie. V najväčšom riziku sú obete traumatického zážitku spojeným s fyzickým, či sexuálnym útokom.

Ako často sa vyskytuje ?

Posttraumatická stresová porucha môže vzniknúť v každom veku, aj v detstve. Viac náchylné sú ženy, a to z dôvodu, že  je pravdepodobnejšie že sa stanú obeťami domáceho násilia, zneužívania, alebo znásilnenia.

Ako prebieha diagnostika?    

O posttraumatickej stresovej poruche ako o diagnóze sa začne uvažovať až po uplynutí aspoň jedného mesiaca od traumatickej udalosti. Ak sú prítomné symptómy PTSP, doktor začne s hodnotením kompletnej lekárskej histórie, a fyzickými testami, ktorými je možné vylúčiť iné fyzické ochorenia. Ak sa nenájde žiadny fyzický problém, váš lekár vás odporučí špecialistovi ako psychológ, či psychiater, ktorí sú vyškolení na diagnostiku a liečbu psychického zdravia. Pri diagnostike využívajú rôzne bezbolestné testy, riadené rozhovory a pozorovanie. Na základe vami popísaných symptómov a zistených faktov, doktor určí prítomnosť a závažnosť poruchy a spôsob jej liečby.

Aká je liečba?

Hlavným cieľom liečby je zmierniť emocionálne a fyzické symptómy, zlepšiť každodenné fungovanie, a pomôcť pacientovi, aby sa s prežitou traumou vedel lepšie vyrovnať. Liečba spočíva v užívaní liekov (antidepresív, liekov na zmiernenie úzkosti, liekov na spanie, alebo na upravenie nálady), v kombinácií s psychoterapiou.

Psychoterapia

Terapeutické sedenia pri liečbe posttraumatickej stresovej poruchy pomáhajú pacientovi naučiť sa metódy, ktoré mu/jej pomáhajú vyrovnať sa so svojimi symptómami a s danou situáciou. Terapia sa taktiež zameriava na lepšie pochopenie tohto ochorenia, a pomáha pacientovi efektívnejšie spracovať strach, ktorý má v súvislosti s prežitou traumou.  Pri liečbe sa využívajú rôzne psychoterapeutické prístupy ako napríklad:

• Kognitívno behaviorálna terapia (KBT), ktorá zahŕňa učenie sa rozpoznať a zmeniť myšlienkové vzorce, ktoré vedú k znepokojujúcim emóciám, pocitom a správaniu.
• Expozičná terapia (terapia vystavením), je druh KBT, pri ktorom je pacient vystavovaný situáciám, či objektom, ktoré v ňom vyvolávajú úzkosť. Tento proces sa deje v dobre kontrolovanom a bezpečnom prostredí, prostredníctvom predstáv, alebo priameho vystavenia. Terapia vystavením pomáha pacientovi upokojiť strach, a pomáha mu cítiť sa príjemnejšie v situáciách, ktoré sú desivé a spôsobujú úzkosť.
• Psychodynamická terapia, zameriava sa na podporu pacienta pri skúmaní jeho osobných hodnôt a emocionálnych konfliktov spôsobených traumatickou udalosťou.
• Rodinná terapia, môže byť nápomocná, keďže človek s PTSP má vplyv aj na ostatných členov rodiny.
• Skupinová terapia, dáva priestor na zdieľanie osobných myšlienok, strachov, a pocitov s ľuďmi, ktorí taktiež prežili nejakú traumatickú udalosť, ktorá na nich zanechala stopy.
• Desenzitizácia a spracovanie pomocou očných pohybov (EMDR), je metóda a prístup zameraný na liečbu nespracovaných traumatických zážitkov a z nich vyplývajúcich ťažkostí. Tento prístup sa ukazuje účinný aj pri liečbe fóbií.

 

Vyliečenie sa z posttraumatickej stresovej poruchy je postupný a časovo náročný proces. Príznaky sa zriedka úplne vytratia, no liečba môže pacientom pomôcť naučiť sa efektívnejšiemu vyrovnávaniu sa s danou situáciou a zmierniť existujúce symptómy.

Kedysi bola táto porucha považovaná za úzkostnú poruchu, no v súčasnosti je považovaná sa samostatnú diagnózu.

Opisuje celý rad emocionálnych reakcií spôsobených vystavením buď smrti, alebo smrteľným situáciám ako požiar, zemetrasenia, streľba, fyzické útoky, autonehody, vojna), alebo udalostiam ohrozujúcich fyzické zdravie. Traumatická udalosť je v myšlienkach či snoch znova prežívaná so strachom z pocitov bezmocnosti alebo hrôzy.

Bežne sa prejavuje v správaní ako:

• vyhýbanie sa aktivitám, miestam, alebo ľuďom ktorí súvisia s danou udalosťou,
• problémová koncentrácia,
• ťažkosti so spánkom,
• prílišné sledovanie svojho okolia,
• pocit beznádeje, a pochmúrnosti so sploštenými emóciami,
• objavujú sa aj fyzické príznaky, ako napríklad bolesť na hrudníku, dýchavičnosť, závrat, mdloby a slabosť, no tieto by nemali byť automaticky považované za prejav úzkosti, pretože môžu byť príznakom iného ochorenia.