Kategória zahŕňa všetky poruchy správania a emócií, pre ktoré je príznačné, že začínajú v detstve a počas dospievania. Niektoré z nich sa postupným vývinom dieťaťa aj bez zásadných zásahov úplne vytratia, iné pretrvávajú až do dospelosti.

Veľmi známe a pomerne často sa vyskytujúce sú takzvané hyperkinetické poruchy. Prvé príznaky sa objavujú skoro, už pred piatym rokom života dieťaťa. Okrem zvýšenej aktivity a impulzívnosti býva prítomná porucha pozornosti, znížená schopnosť koncentrovať sa na kognitívnu činnosť, dezorganizovanosť. Tieto deti sa často dostávajú do disciplinárnych problémov, nie preto, že by vzdorovali, ale pre svoju nerozvážnosť a neúmyselné porušovanie pravidiel. Mávajú problémy s učením a často i v rovesníckych vzťahoch.

Ďalšou veľkou a v súčasnosti pomerne často sa vyskytujúcou podkategóriou sú poruchy správania. Ide o opakované a dlhodobo pretrvávajúce asociálne, agresívne alebo vyzývavé správanie. Diagnóza zahŕňa napríklad bitkárstvo, kradnutie, klamanie, podpaľačstvo, utekanie z domu, poškodzovanie majetku či záškoláctvo. Nejde pritom o ojedinelé, ale o opakovane sa vyskytujúce asociálne činy.

Z emočných porúch sa u detí najčastejšie vyskytuje tzv. separačná úzkosť. Ide o veľmi silnú úzkosť z odlúčenia dieťaťa od matky alebo inej blízkej osoby, pre ktorú je charakteristické, že sa prvýkrát objavuje počas prvých rokov života. Pretrvávať môže do neprimerane vysokého veku.

Z porúch sociálneho fungovania sa u detí často objavuje tzv. elektívny mutizmus. Zjednodušene ide o odmietanie komunikácie s vybranými osobami. Reč dieťaťa je teda vyvinutá normálnym spôsobom, ale dieťa je ochotné hovoriť len v niektorých vybraných situáciách. Veľmi často sa deti s touto diagnózou normálne rozprávajú doma s rodičmi, zatiaľ čo v škole hovoriť úplne odmietajú.

Veľkú podkategóriu porúch vznikajúcich v detstve tvoria takzvané tikové poruchy. Ako už z názvu vyplýva, ide o poruchy, ktorých hlavným príznakom sú tiky. Tik môže mať podobu mimovoľného pohybu, ale aj zvuku či slova. Tiky sú neúčelné, je ťažké ich ovládať a v spánku miznú. Tikom je napríklad žmurkanie, mykanie hlavou, ale aj pokašliavanie, smrkanie, syčanie či opakovanie určitých slov.

Z tých častejšie sa vyskytujúcich detských porúch stojí za zmienku aj enuréza a enkopréza. Ide o mimovoľné pomočovanie a mimovoľné vyprázdňovanie stolice u dieťaťa, ktoré už bolo kompletne odplienkované a nemá nijaké telesné zdravotné ťažkosti. Tieto poruchy u detí často súvisia s nadmerným stresom alebo inými psychickými či vzťahovými problémami.

Liečba porúch správania a emočných porúch vznikajúcich v detstve a počas dospievania

Nakoľko ide o veľmi rôznorodú kategóriu porúch, voľba samotných terapeutických techník bude, samozrejme, závisieť od konkrétnych príznakov. Väčšinu z týchto porúch je možné zvládnuť v ambulantnej liečbe, len závažné stavy si vyžadujú hospitalizáciu (napr. závažné poruchy správania). V terapii detí rovnako ako u dospelých je možné kombinovať farmakoterapiu a psychoterapiu, čo je spravidla aj najefektívnejšie. V rámci terapie hyperkinetických porúch sa často využíva tzv. biofeedback alebo biologická spätná väzba. Ide vlastne o tréningový program umožňujúci precvičovanie niektorých funkcií mozgu. Najmä u menších detí s obmedzenými kognitívnymi schopnosťami sa zvykne klásť dôraz na behaviorálne techniky – nácviky správania, sebaovládania, posilňovanie odmenami , relaxačné techniky a pod.

Príklad z praxe

Danielka mala 10 rokov, keď sa jej rodičia rozviedli. Po období hádok hraničiacich s fyzickým násilím medzi dospelými sa situácia čiastočne upokojila odchodom otca zo spoločnej domácnosti. Obaja rodičia mali s Danielou veľmi blízky vzťah a snažili sa jej novú situáciu vysvetliť i uľahčiť. Otcovi súd určil čas stretávania sa s dieťaťom a zdalo sa, že najhoršie už majú všetci za sebou. Dva mesiace po rozvode sa však začala Daniela v noci pomočovať. Spočiatku sa za to hanbila a mokré veci sa snažila pred mamou ukryť. Problém sa však opakoval takmer každú noc a tak museli rodičia hľadať riešenie. Návšteva detského psychológa priniesla diagnózu nočnej enurézy a potrebu dlhodobej terapie. Okrem toho, že Daniela chodila spolu s matkou na pravidelné sedenia takzvanej terapie hrou, dostali od terapeuta aj súbor režimových opatrení, ktoré museli prísne dodržiavať. Týkali sa napríklad obmedzenia tekutín pred spaním, nočného budenia na toaletu v pravidelnom čase či značenia suchých a mokrých nocí. Terapeutický účinok sa dostavil pomerne rýchlo a Danielka sa už po niekoľkých sedeniach prestala úplne pomočovať.

Vyskúšajte test TU