Už od mala ma stále niečo trápilo. Ešte dodnes si spomínam ako sme sa večerami s maminkou rozprávali o mojich „veľkých trápeniach“. Vždy to trvalo veľmi dlho kým som nabrala odvahu sa o moje trápenie a vetu niečo ma trápi podeliť.

Vyskúšajte test TU.

Začínalo to asi takto mami niečo ma trápi. A ona si ma vždy vypočula. V tej dobe sa nikto z nás nezamýšľal, že by to mohlo mať nejaký hlbší význam. Komu by už len chodila po rozume obsesívno kompulzívna porucha alebo možno to niekto poznáte v skratke OCD. Avšak ani naďalej to neostalo iba pri tom slovnom spojení niečo ma trápi. Keď som začala chodiť do školy a potom na strednú školu začalo sa takéto trápenie u mňa prejavovať oveľa častejšie a na iste intervaly. Stále ma sprevádzali otázky čo keď? Čo keď som niečo urobila? Čo keď som niekomu ublížila? Všetky tieto otázky mi zamestnávali myseľ neustále cele dni. Vždy som mala potrebu zamýšľať sa spätne do minulosti a ešte raz si premietať v hlave každý jeden krok, pohyb ruky a dotknutie. Dlhé obdobie boli tieto otázky len občasne pretrvávajúcim. Myšlienky prišli a po dlhšom čase znova odišli. Tento kolobeh sa dlhé roky striedavo opakoval, dobre dni so zlými a zle s dobrými.

A potom to prišlo znova a začala sa tým nová kapitola v mojej knihe života… Približne pred dvoma rokmi ma znova začali napadať rôzne „zlé myšlienky“. Boli to myšlienky rôzneho charakteru od nápadov že hodím kameň do výkladu alebo do neho kopnem a on sa zosype, ďalším mojím problémom bolo prechádzať po obchodnom centre v blízkosti sklenených výkladov až po zem priam ma myšlienky nútili kopnúť do týchto dlhých sklenených výplni výkladov, avšak neostalo to iba pri veciach. Netrvalo dlho a tieto myšlienky ma začali sprevádzať aj pri kontakte s nevínnymi ľuďmi prechádzajúc sa po ulici, meste alebo pri spolužiakoch v škole. Aj keď som vedela, že nikomu nechcem ublížiť stále som mala vtieravé myšlienky. Stále ma napadali myšlienky typu kopnúť niekoho do nohy alebo hlavy, ak som prechádzala okolo niekoho kto sa zohol napríklad po nejakú vec na zem. Takýchto vtieravých myšlienok, ktoré ma následne trápili a zamestnávali moju myseľ bolo niekoľko a to každý deň, vždy ma trápilo niečo nové čomu som prisudzovala vyššiu hodnotu nebezpečnosti, avšak spätne som sa občas vrátila aj k predošlým. Všetky tieto moje „super nápady“  som mala potrebu za sebou aj niekoľko krát skontrolovať otočením sa či je ten človek v poriadku alebo či sa na výklade neobjavila nejaká prasklina. Niekedy som sa po ceste naspäť z obchodu potrebovala vrátiť po rovnakej ceste, aby som znova skontrolovala výklad. Podobne som kontrolovala aj okolitých ľudí okolo mňa. Ak som mala potrebu skontrolovať zuby, tak som ich potrebovala rozosmiať, najlepšie sa kontrolovali oči alebo pripadne či ten človek nie je v nejakom krčí alebo nekrváca, vtedy som vedela že je všetko v poriadku. Už v tom čase som vedela, že to nie sú myšlienky bežného človeka. Obdobie vtieravých myšlienok trvalo príliš dlho v porovnaní s minulosťou. Prv som sa snažila s tým bojovať sama, prestala som počúvať hudbu, pozerať správy a akékoľvek filmy ktoré by ma vyviedli z harmónie a pripadne by ma pri nich mohli napadnúť ďalšie myšlienky alebo by ma napadla nejaká situácia, ktorú som zažila a mohla by ma znova trápiť. Keďže som mala potrebu sa držať čo najďalej od ľudí a neprechádzať okolo nich veľmi blízko, nazývala som to moja “bezpečnostná zóna“ v ktorej sa určíte nemôže nikomu nič stať, stále som nosievala ruky vo vreckách, vtedy som mala pocit, že ich mam pod kontrolou. Keďže po ceste do obchodu som sa nevyhla ani zaparkovaným autám, ktoré ma napadlo poškrabať a v obchode bol pri chlebe položený nôž vyhýbala som sa aj tomuto miestu. Radšej som doma zniesla krik, že nechcem ísť do obchodu, akoby ma malo potom cely večer trápiť, čí som náhodou nebodla predavačku nožom alebo nevyškrabala do auta nejaký nadpis. Veľmi dobrým a účinným liekom v týchto obdobiach sa mi stal spánok, keď človek spi nedokáže rozmýšľať a to bola pre mňa úľava. Aj dodnes by som dokázala spať aj týždeň v kuse s prestávkami na jedlo, len preto, že mi to prináša úľavu pre moju myseľ. 

Keď som prvý krát vyhľadala psychiatra

Po nástupe na vysokú školu bol pre mňa problém navštevovať aulu kde sedelo 150 ľudí. Začala som na sebe cítiť že, ak s tým niečo nespravím tak sa zrútim, že to už viac nevydržím v takomto tempe. Keď som sa s tým zverila doma mame, tak mi povedala že musíme vyhľadať psychiatra. Prv som s tým nesúhlasila. Lebo som si hneď predstavila ľudí zviazaných v nemocnici a bála som sa, že aj mňa takto odvezú z ambulancie. Nuž inak to nešlo. Všetko komplikovala situácia štúdia na opačnej strane Slovenska a potreba zosúladiť návštevu s voľným dňom v skole. Našťastie lekárka nám vyhovela a termín vypísala o pár dni. Pred prvou návštevou som mala ešte rôzne myšlienky, ako ma už len odvezú, že som nejaký psychicky narušený človek patriaci do blázinca. Prvá návšteva prebehala rozhovorom, psychiatrička si ma starostlivo vypočula, prípadne na mňa mala doplňujúce otázky. Po hodinovom rozhovore sme došli k diagnóze obsesivno kompulzívna porucha kontrolovania. Napísala mi moje prvé lieky a to s dávkou 5mg na prvé dva týždne a následne 10mg dávka s kontrolou o mesiac. Môj stav sa výrazne začal zlepšovať už len tým, že som vyšla s pravdou najavo, ktorú som v sebe dlhé roky dusila. Avšak aj naďalej sa u mňa dosť často objavovali vtieravé myšlienky a túto dávku bolo potrebne zvýšiť na 15mg, neskôr na 20g čo už bola maximálna dávka. Avšak po par mesiacoch sa mi znova začali objavovať častejšie a častejšie vtieravé myšlienky a bolo potrebne zvýšiť dávku, ktorá sa už zvýšiť nedala iba skombinovať to s ďalším liekom. Na tejto kombinácií som do dnešných dni. Avšak každé lieky si vypýtajú svoju daň. Pri týchto vysokých dávkach antidepresív som uvidela aj razantnú zmenu na mojej váhe a postave. Moje telo sa doslova nalievalo, až som ránami mala pocit že na nohách mám vankúše. Samozrejme ani okolie sa nezdŕžalo komentárov na moju postavu, ako som tlstá slonica a podobne. Avšak dávku sa nám postupom času podarilo znížiť a rastúcu váhu zastaviť. 

Návšteva Psychológa

K mojej diagnóze neodlúčiteľne patria aj návštevy psychologičky. Tieto sedenia sa praktizujú približne jeden krát za mesiac. Z môjho pohľadu škoda, že to nie je častejšie. Prvé sedenie bolo skôr také diagnostické, kde som nakreslila dom a vypracovala zopár úloh na zapamätanie. Následne sme pokračovali rozhovorom. Po prvom sedení som z toho nemala žiaden extra pocit, ktorý by mi naznačoval, že mi takéto sedenia z dlhodobého hľadiska môžu pomôcť. Prešiel približne pol rok a ja som si začala uvedomovať, že život beriem úplne inak. Zistila som, veď už ani toľko tých nutkavých myšlienok nemám. Sedenia prebiehajú úplne jednoducho rozhovorom o každodenných situáciách a o tom čo ste zažili od posledného stretnutia. Psychoterapie ma naučili napríklad metódu: ak sa cítim dobre, tak si stlačím tri prsty a poviem si teraz mi je dobre a tak sa chcem cítiť (alebo chytím si telefón, avšak prsty mame vždy k dispozícií na rozdiel od telefónu). Je potrebne sa sústrediť na dobre myšlienky, aby sme neskôr napríklad pri nutkavých myšlienkach mohli využiť túto metódu. 

Čo z toho vyplýva? Čo som sa všetko naučila? alebo Čím ma toto obdobie obohatilo?

Naučila som sa nerobiť si hlavu z nepodstatných veci, ktoré nemajú dlhodobý dopad. Prečo sa rozčuľovať nad neporiadkom, počasím, alebo inými nepodstatnými vecami, že sme niečo spravili inak ako od nás očakávalo okolie. Mam pocit, že okolie od nás vyžaduje, aby sme svoj život viedli podľa nejakých ich noriem, ale sami ich nedodržujú. Ale všetci vedia ako ste to už mali urobiť, ako to mate urobiť, najradšej by boli aby vám mohli diktovať každý váš krok, avšak psychoterapie ma naučili, aby som svoj život viedla slobodne bez toho, aby ma niekto alebo niečo obmedzovalo. Aj keď moja liečba s OCD stále trvá, táto etapa mi ukázala iný uhol života, čo je naozajstne trápenie, depresie a úzkosti. Ktoré ľudia v mojom okolí tak radi skloňujú, že majú „depku“. Avšak v skutočnosti ani nemajú poňatia čo je to skutočná depresia, keď už Vás obmedzuje aj vyjsť vonku na ulicu a najradšej by ste sa navždy skryli niekde pod paplónom. Je smutne koľko ľudí potrebuje pomoc psychiatra, nuž aj tak ju nevyhľadá, pretože väčšinou si to ani nechcú priznať. Po tom čo mi diagnostikovali OCD som si začala ľudí oveľa viac všímať napríklad koľko krát kontrolujú dvere čí ich naozaj zamkli alebo či sa niekto otáča na námestí niekoľkokrát za sebou. Pravda je, že ešte dodnes pred verejnosťou, svojou rodinou a kamarátmi tajím OCD, aby som nevyzerala za psychiatra na antidepresívach. Totiž ľudia Vás dnes vedia odsúdiť aj za farbu ponožiek aké ste si dnes obliekli. Aby som aj naďalej dokázala čím dlhšie vydržať, tento harmonický stav v ktorom sa práve nachádzam snažím sa stále vyhýbať filmom, kde zomierajú ľudia vo vojne a podobne. Vyhýbam sa napríklad noseniu nožov, zapaľovačov a rôznych ostrých predmetov pri sebe alebo v ruksaku, aby nebol dôvod na vznik nejakých nových „super myšlienok“.  Zároveň sa snažím vyplniť každý svoj deň čí už školou, prácou alebo spánkom, aby som nemala čas rozmýšľať nad zbytočnosťami.