Agorafóbia je chorobný strach z otvorených priestranstiev, ktorý sa vymyká racionálnej kontrole a u postihnutého vedie k vyhýbavému správaniu. Agorafobik sa bojí verejných priestorov, zhlukov ľudí, opustenia domova, nákupu v obchodnom centre, cestovania dopravnými prostriedkami a podobne. Strach u neho vyvolávajú všetky situácie, z ktorých by bolo v prípade úzkosti náročné alebo zahanbujúce utiecť.

Test môžete vyskúšať TU

O svojej skúsenosti s agorafóbiou nám porozprávala 46-ročná pani Iveta.

Kedy a ako váš problém vznikol?

Začalo to len nedávno. Ja som bola celý život zdravá, nemala som nijaké psychické problémy a aj moje vzťahy boli vždy harmonické. Pred rokom som prišla o manžela. Bola to pre mňa veľká rana, ale nechcela som, aby ma ľudia ľutovali. Svoj smútok som si nechávala pre seba a snažila som sa čo najrýchlejšie vrátiť do bežného života. Týždeň po pohrebe som nastúpila späť do práce a ako tak som fungovala. Deti boli ďaleko a ja som ani nemala na výber, ak som nechcela, aby ma to úplne položilo. Potom sa ale zhoršili moje problémy s krčnou chrbticou, mala som bolesti a závraty, musela som zostať doma na PN-ke. Chodila som na rehabilitácie a hrozili mi operáciou. Raz, keď som sa vracala z vyšetrenia u lekára a prechádzala som cez námestie, prišlo mi veľmi zle. Začala sa mi točiť hlava, zatmelo sa mi pred očami a búšilo mi srdce. Strašne som sa bála, že odpadnem alebo dostanem infarkt. Celá som sa triasla, podlamovali sa mi kolená. Sadla som si na lavičku a po chvíli to prešlo. 

Odvtedy sa bojíte chodiť von?

Nebol to len tento jeden zážitok. Zopakovalo sa to viackrát. Stalo sa mi to aj na ulici, v obchode, dokonca aj v čakárni u lekára. Ako sa tie zážitky opakovali, začala som mať z toho veľký strach.

Čoho konkrétne sa bojíte?

Bojím sa, že mi niekde príde zle, že sa mi začne točiť hlava, nebudem môcť dýchať alebo, že odpadnem. Mám strach, že mi nebude mať kto pomôcť, že tam niekde zostanem ležať. Ak by sa mi to stalo na ulici, mohlo by ma zraziť auto. Mám v hlave rôzne predstavy a scenáre. Premietam si ich, keď mám niekam ísť a väčšinou sa potom ani neodvážim vyjsť z domu. 

Kam všade sa bojíte chodiť?

Mám strach už z tej situácie, keď mám odísť zo svojho domu. Aj keď si uvedomujem, že doma som sama a keby sa mi to stalo tam, nemal by mi kto pomôcť. Ale doma mi ešte zle neprišlo, cítim sa tam tak bezpečne. Ak mám niekam ísť, začne mi búšiť srdce, trasiem sa, mám hrču v hrdle. Musím prekonávať samú seba. Na záhrade alebo v okolí domu to ešte zvládam. Aj k susede zájdem, ale keď mám ísť niekam ďalej, mám z toho paniku. Bojím sa napríklad chodiť do obchodu. Väčšinou s nákupmi otravujem susedu alebo kolegyňu, ktorá je ja moja dobrá kamarátka. Alebo mi cez víkend nakúpia deti. Bojím sa chodiť na vyšetrenie k lekárovi. Tam chodí so mnou väčšinou mama. Inak vlastne teraz nemusím chodiť nikde.

Je niečo, čo vám pomáha?

Ak už musím niekam ísť, potrebujem, aby so mnou išiel niekto blízky. Najlepšie mama, deti alebo kamarátka. Vždy musím mať pri sebe mobil. Cítim sa istejšie. Bez neho ani nevychádzam von. Dokonca ani vyniesť smeti. Teraz som začala chodiť na terapiu, tak sa začínam učiť aj nejaké nové spôsoby, ako svoj strach zvládnuť alebo prekonať pomocou dychových cvičení a relaxácie. 

Ako sa zmenil váš život odkedy trpíte týmto problémom? Ako sa cítite?

Cítim sa hlavne neschopná. Celý život fungujete úplne normálne, samostatne a zrazu zostanete absolútne odkázaná na pomoc blízkych. Je to ponižujúce. Dokonca aj po manželovej smrti som sa snažila nikoho nezaťažovať a teraz potrebujem pomoc úplne so všetkým. Neviem si ani len predstaviť, že by som mala ísť do práce. Veď by som tam sama ani neprišla. Preto som sa aj rozhodla vyhľadať odbornú pomoc. Táto bezmocnosť je hrozná.