Fóbia je úzkostná porucha charakteristická silným a iracionálnym strachom zo špecifických podnetov alebo situácií. Objektom fóbie môžu byť napríklad zvieratá, miesta (výťah, tunel), prírodné javy (oheň, výška), choroby (zranenie, krv), ale aj rôzne iné špecifické situácie. Pacient trpiaci fóbiou si uvedomuje, že jeho strach je neprimeraný, no v kontakte s objektom svojho strachu prežíva veľmi silné úzkostné príznaky (napr. búšenie srdca, ťažkosti s dýchaním, tras, potenie, strata kontroly, strach zo smrti).

Fóbiou z krvi trpí 29-ročná Kristína, budúca mamička. O svojich problémoch nám bližšie porozprávala v rozhovore.

Ako a kedy sa vaše problémy začali?
Myslím, že vždy som sa bála krvi a všetkých lekárskych úkonov, ktoré by sa mohli spájať s krvácaním. Nepamätám si žiaden konkrétny zážitok, kvôli ktorému by ten strach u mňa vznikol. Postupne sa to ale zhoršuje, teraz už prežívam pri pohľade na krv doslova paniku.

Aké to teda bolo, keď ste boli dieťa? Sú nejaké zážitky na ktoré si spomínate z obdobia detstva a dospievania?
Ako dieťa som sa bála chodiť k lekárovi, pretože som mala strach z odberov krvi a z očkovaní. Moja mama to však popisuje ako bežný detský strach. Keď nás ale na základnej škole očkovali, odpadla som a pomočila som sa. Bolo to pred spolužiakmi a ja som sa potom hrozne hanbila. Vtedy sa môj strach dosť zhoršil. Ako dospelá som potom odbery krvi zvládala len s veľkými ťažkosťami. Ak som mohla, vždy som sa im vyhla. Nechodila som na preventívne prehliadky, ani na nijaké kontroly po chorobe. Naozaj som to absolvovala iba keď som musela aj to s veľkými problémami.

Čo prežívate pri odbere krvi alebo pri pohľade na krv?
Ak mám ísť na odber krvi, hrozne sa bojím. Už niekoľko dní vopred. Keď vidím krv alebo som v ambulancii a chystám sa na odber alebo očkovanie, je mi príšerne. Srdce mi búši, točí sa mi hlava, chveje sa mi žalúdok. Je mi doslova nevoľno, mám pocit, že sa povraciam alebo odpadnem.

Čoho sa vlastne bojíte? Bolesti?
Vôbec nie. Je ťažké to vysvetliť. Bojím sa, že stratím vedomie, keď uvidím krv. Bojím sa, že mi príde tak strašne zle, že sa povraciam. Mám strach z tých nepríjemných pocitov, ktoré pri pohľade na krv zažívam. Pre iných je to nepochopiteľné, ale pre mňa je to desivé.

Čo vám v takýchto situáciách pomáha?
Je to pre mňa ľahšie, ak je so mnou manžel. Lepšie zvládam takéto situácie u môjho praktického lekára, pretože sestrička ma pozná a vie o mojom probléme. Ani si už neviem predstaviť, že by mi mali brať krv niekde inde. Krv mi musia brať poležiačky.

Máte problém aj v iných situáciách?
Bojím sa aj keď vidím ako berú krv niekomu inému. Zažívam vtedy podobné pocity, ale o niečo menej intenzívne. Väčšinou v takej situácii odídem. Ťažkosti mi však robí akýkoľvek pohľad na krv. Neznesiem sa pozerať na akékoľvek zranenie. Je mi zle aj keď sa niekto čo i len poreže.

Ako vás váš strach obmedzuje v živote okrem toho, že sa vyhýbate odberom krvi?
Ľuďom sa to zdá malicherné. Zvyknú hovoriť, že krvi sa predsa bojí každý a ani si pritom neuvedomujú, ako môže takýto strach skomplikovať život. Ja nezažívam bežné obavy, doslova sa toho desím. Musím si dávať veľký pozor, aby som sa nezranila alebo si akokoľvek neublížila. Nechodím s manželom lyžovať, pretože sa bojím úrazu. Chytám záchvat paniky, keď sa pri varení porežem. Keď bol u nás na prázdninách bratov syn a rozbil si hlavu, nemohla som ho ani len vziať na ošetrenie. Zďaleka sa vyhýbam zubárovi, nemocniciam a pohotovostiam.

Viem, že ste svoje problémy v niektorých obdobiach prežívali veľmi ťažko. Porozprávate nám aj o tom?
Som celkovo citlivá a zraniteľná. Vždy som sa za svoje problémy hanbila a trpela som preto pocitmi menejcennosti. Hovorila som si, že nezvládam ani bežné situácie, ktoré bez ťažkostí prežijú aj deti. Isté obdobie som mala depresie, ktoré myslím z veľkej časti súviseli aj s týmto. Bola som dokonca hospitalizovaná na psychiatrii. Bolo to vtedy veľmi náročné, ale podarilo sa mi to zvládnuť.

Váš problém trvá už roky a ako ste spomínali, stále sa zhoršuje. Ale pomoc ste vyhľadali až teraz a začali ste chodiť na terapiu. Prečo?
Pretože cítim, že je to stále horšie a horšie. Navyše nedávno sme sa s manželom rozhodli pre dieťa. Otehotnela som pomerne rýchlo a až potom som si uvedomila koľko vyšetrení u lekára a odberov krvi ma čaká. Samotného pôrodu sa doslova desím. Cítim, že s tým musím niečo urobiť. Okrem toho, budem mať dieťa. Neviem si ani len predstaviť ako by som s ním absolvovala všetky vyšetrenia, krvné odbery a očkovania, ktoré detičky podstupujú.

Ako teda postupuje vaša terapia?
Myslím, že celkom dobre. Chodím pravidelne na sedenia, naučila som sa nejaké techniky, pomocou ktorých sa mi darí celkom dobre zvládať úzkosť. Zatiaľ len v cvičných situáciách. Postupne by som sa mala naučiť zvládnuť aj pohľad na krv a samotný odber krvi čo možno najlepšie. Viem, že asi nikdy nebudem chodiť k lekárovi s radosťou.