Agorafóbia je pomerne častá úzkostná porucha. Charakterizuje ju strach z verejných, otvorených priestranstiev. Pacienti s touto diagnózou sa boja chodiť po ulici, nakupovať v hypermarketoch, cestovať prostriedkami hromadnej dopravy alebo zdržiavať sa na otvorených priestranstvách, kde je veľa ľudí (napr. námestia). V takýchto situáciách pociťujú silnú úzkosť až paniku.

O živote s agorafóbiou nám porozprávala Lucia, 18-ročná študentka strednej školy…

Lucka, kedy a ako sa vaše problémy začali?
Trvá to už skoro päť mesiacov. Bola som na nákupe v hypermarkete a prišlo mi veľmi zle. Odpadla som a okoloidúci mi privolali sanitku. Bola som dva dni hospitalizovaná, ale nič mi nezistili. Vtedy som sa začala viac sledovať. Pozorovala som si dýchanie, ako mi bije srdce, citlivo som reagovala na každé pichnutie či bolesť. Pri najbližšej návšteve hypermarketu sa scenár zopakoval. Stála som už v rade pri pokladni, keď mi prišlo nevoľno. Opäť som odpadla, znova ma odviezla sanitka a zas som bola v nemocnici. S rovnakým výsledkom. Odvtedy do hypermarketov a veľkých nákupných centier nechodím. Nakupujem len v malých potravinách blízko našej bytovky a aj tam sa cítim nepríjemne.

Podobné ťažkosti máte len pri nákupoch vo veľkých obchodoch?
Nie, postupne sa to zhoršovalo. Zostal vo mne ten strach. Raz mi prišlo zle v autobuse. Neodpadla som, ale točila sa mi hlava a zle sa mi dýchalo. Odvtedy už autobusmi necestujem. Teda nikdy nie sama. V prítomnosti mamy alebo priateľa to s obavami zvládnem. Cítim sa tam ale veľmi nepríjemne, bojím sa. Celkovo nerada vychádzam z domu. Často som chodila na návštevy k starkej, ktorá býva v tom istom meste ako my, asi 20 minút pešo. Teraz tam už nechodím skoro vôbec. Ani s kamarátkami večer von. Iba keď je so mnou priateľ. Jemu to vlastne vyhovuje, je tak trochu žiarlivý a je rád, že chodím všade iba v jeho spoločnosti. Ja to ale robím preto, že sa hrozne bojím.

Čoho sa vlastne obávate?
Mám strach, že mi niekde vonku príde zle, odpadnem a nik mi nepomôže. Stalo sa mi to niekoľkokrát. Búši mi srdce už keď mám vyjsť na ulicu. Trasiem sa a cítim obrovskú hrču v krku.
Vôbec nezvládate chodiť sama po ulici?
To áno. Ale len keď naozaj musím a cítim sa pri tom veľmi veľmi nepríjemne. Vyslovene ma to desí.

Čo vám pomáha zvládnuť to?
Veľmi mi pomáha, ak ide niekto so mnou. Najlepšie človek, ktorému dôverujem, napríklad mama. Ak musím ísť sama, založím si slúchadlá a snažím sa ísť čo najrýchlejšie. Nikdy nechodím sama večer, keď je už tma.

Ktoré situácie nezvládate sama vôbec?
Nákupy a cestovanie. Do veľkých obchodov nechodím už ani s mamou. Chodím len do tých malých potravín s obsluhou a aj to len keď naozaj musím. Cestovať zvládam len s mamou alebo s priateľom. Na dlhú cestu by som sa ale nahovoriť nedala. Sama autobusom necestujem. Vlakom som za posledné mesiace ešte nešla, ale mám z toho tiež strach.

Čo prežívate, ak musíte ísť sama napríklad von na ulicu? Ako sa cítite?
Cítim obrovský strach až paniku. Keď vychádzam z domu, búši mi srdce, oblieva ma horúčava, zle sa mi dýcha. Trasiem sa od strachu. Bojím sa, že mi príde tak zle, že zas odpadnem.
Ste študentka. Ako zvládate cestu do školy a samotný pobyt v škole?
Niekedy chodím do školy so spolužiačkou, občas ma zavezie mama. Sú dni, keď musím ísť sama a toho sa desím. Väčšinou na to myslím už večer a nemôžem spať. Školu nemám ďaleko, asi 10 minút od bytu. Vždy vo vrecku zvieram v ruke mobil pre prípad, že by mi nebolo dobre. Idem rýchlo, doslova utekám, aby som to mala čo najrýchlejšie za sebou. V škole nemám až také problémy. Poznám tam spolužiakov, učiteľov, cítim sa tam celkom fajn. Niekedy ma prepadnú obavy, keď dlho stojím v rade na obed. Vždy sa obzerám, či je na blízku niekto známy, kto by mi mohol pomôcť.

Ako sa k týmto problémom stavia vaša rodina, rodičia, súrodenci, priateľ?
Moji rodičia sa pred dvomi rokmi rozviedli. S otcom sa kontaktujem málo, nemáme dobrý vzťah. On o mojich ťažkostiach vlastne ani nevie. Mama ma podporuje a snaží sa mi pomôcť rovnako ako priateľ. Ako som spomínala, jemu to istým spôsobom aj vyhovuje. Ale v mnohých situáciách, keď musím niekam ísť a bojím sa, je so mnou a snaží sa ma upokojiť. Mama ma zobrala na vyšetrenie ku psychologičke, kam chodím teraz do terapie. Vlastných súrodencov nemám. Mám len jedného nevlastného brata, poznáme sa, ale kontaktujeme sa málo. Tiež o tom nevie.

A čo vaši kamaráti, spolužiaci?
Vedia o tom iba najbližšie kamarátky. Niekedy si z toho robia srandu, ale vlastne ma podporujú. Pomáha mi to. Spolužiaci v škole o tom nevedia.

Spomínali ste, že vás mama zobrala ku psychologičke. Ako prebieha terapia?
Mám za sebou len štyri sedenia. Na začiatku som absolvovala vyšetrenie. Potom sme si vysvetlili s čím súvisia moje problémy, povedala mi niečo o úzkosti. Rozumiem tomu, ako to asi celé vzniklo. Robili sme experiment, kde som si overila ako moje príznaky súvisia s dýchaním a teraz nacvičujeme spôsob dýchania, ktorý by mi mal pomôcť upokojiť sa. Snažím sa porozumieť tomu, že je to celé v mojej hlave a nie v mojom tele. Keď cítite telesné príznaky, je niekedy ťažké tomu veriť.