Aj keď nie každý zažíva počas depresívnej epizódy to isté, všeobecne, svet vyzerá inak, človek ho inak vníma, a chápe ho úplne odlišne ako pred  a po epizóde. Počas tohto obdobia svet pôsobí doslovne ako temné miesto. Čo bolo krásne je zrazu škaredé, až zákerné. Človek v depresií verí, že milovaným osobám, dokonca aj ich vlastným deťom bude bez nich lepšie. Nič ich neuspokojí, z ničoho nemajú radosť, nič nemá význam a zmysel pre to žiť. Depresívne epizódy trvajú u niekoho niekoľko hodín, u niekoho niekoľko dní, týždňov, či bez odbornej pomoci aj dlhšie.

 

Otestujte sa TU

Je 5:32 ráno, naposledy čo som sa pozrela na hodiny bolo 2:30. Vôbec netuším ako som strávila posledné tri hodiny. A už vôbec netuším ako strávim tie nasledujúce. Som schúlená v pravom hornom rohu mojej postele aj keď som sama. Neviem zaspať, neviem spať, neviem sa prebudiť.

11:43 – celé dopoludnie striedam polohy medzi sedením na tomto mieste v mojej posteli, alebo krčením sa v úzkom priestore medzi posteľou a šedou stenou oproti dverám spálne. Stále plačem, a vôbec neviem prečo. Keď príde k zmene reality počas depresívnej epizódy, je veľmi zložité pamätať si, či vôbec veriť, že veci boli aj normálne. Pre mňa je to, čo práve prežívam veľmi reálne, ako keby som takto žila po celý čas, bez pocitu lásky, šťastia či radosti. Nádej, že sa budem cítiť lepšie neexistuje, stále dokola to isté, iba sa uisťujem v tom že už navždy mi bude mizerne.

13:50 – Dnes popoludní som chcela aspoň niečo spraviť. Zájsť si na kávu. Nakúpiť potraviny. Zjesť obed. No zakaždým, keď som sa rozhodla opustiť môj byt, odísť z kuchyne k dverám – ľahla som si na zem a začala som znova plakať. Je to na mňa príliš. Som unavená, už iba z tiaže mojej hlavy. Hanbím sa za to, že som nič nedokázala, že nič neviem spraviť. Kedysi som mala zmysel života, no teraz vyzerá všetko beznádejne, bezvýznamne, zbytočné.  Na svete nie je nikto, koho by som mala rada. Všetko ma irituje. Práca je nudná a neznesiteľná. Akákoľvek činnosť si vyžaduje omnoho viac úsilia, aj obyčajné veci, ako vyprať si oblečenie, navariť si večeru, vysypať smeti pôsobia vyčerpávajúco.

17:15 – Keď sa pozriem na oblohu, slnko už zapadá.  Svetlá v mojom byte sú stále vypnuté, a ja vôbec nemám pojem o čase. Hodiny len tak utekajú, nerobím nič, a čas letí.  Stáva sa mi to často. Znova mám zahmlený mozog. No táto otupenosť, je oveľa lepšia ako tá neznesiteľná hrôza ktorú som cítila pred 10 minútami. Ležím na posteli, a pozorujem trhliny na mojom strope. Cítim sa stratene, akoby som už nikdy nemohla byť šťastná. Nedokážem na sebe vidieť, o sebe povedať, či iba myslieť si o sebe nič pekné, akokoľvek sa snažím.

18:30 – Volala moja sestra, Klára. Trvalo mi nejaký čas kým som sa odvalila k telefónu a zdvihla ho. Klasické otázky, ako sa mám, čo som robila, aké veselé príhody počas dňa prežila, a ak by som bola s ňou určite by som sa aj ja zasmiala. A ešte uistenie, že všetko bude dobré, a že ma ľúbi. Ak sa ma niekto snaží presvedčiť o tom, že kedysi som bola šťastná, a znova budem, akurát sa viac utiahnem do seba, pretože viem, že mi ten človek klame. Ako keby ma chcel presvedčiť o tom, že obloha je zelená. No nepoviem jej to, nechcem jej ublížiť. Niekedy si želám, aby ľudia vedeli čítať myšlienky.

21:25 – Ležím na modrom gauči v rohu obývačky a bezducho hľadím na blikotajúci televízor. Ani neviem čo dávajú, je pre mňa zložité sústrediť sa. Cítim strašný smútok. Keď má niekto klinickú depresiu, je to ako intenzívna neutíchajúca bolesť, ktorú nedokážete identifikovať v žiadnej časti svojho tela. Nikto vám nerozumie. Ako keby boli všetci na druhej strane bubliny a ja som v jej strede.

O nejaký čas, hodinu, dve, tri možno zaspím, ak ma znova nechytí plač a ja sa uplačem do prerušovaného spánku. O druhej budem znova hore a všetko sa môže začať odznova.