Posttraumatická stresová porucha je charakteristická súborom psychických príznakov prameniacich z traumy, ktorú pacient prežil v minulosti. Objavujú sa predovšetkým intenzívne spomienky na traumatickú udalosť vo forme myšlienok, predstáv a snov. Pacient postupne stráca schopnosť tešiť sa a prežívať pozitívne emócie, býva nabudený, nepokojný a snaží sa vyhýbať všetkému, čo mu nejakým spôsobom pripomína traumu.

Čo ešte potrebujete vedieť o posttraumatickej stresovej poruche

• Porucha pramení z mimoriadne náročného zážitku, ktorý u pacienta vyvolal extrémne silný stres. Môže ísť napríklad o prírodnú katastrofu, autonehodu, požiar, prepadnutie, znásilnenie, ale napríklad aj o dlhodobé týranie.
• Porucha sa môže začať rozvíjať bezprostredne po traume alebo po období latencie (období bez príznakov). V niektorých prípadoch sa prvé príznaky objavia aj niekoľko týždňov, mesiacov či dokonca rokov po traumatickej udalosti. Spravidla postupne zosilňujú.
• Posttraumatická porucha je dlhodobá reakcia na traumatickú udalosť.
• Pacient trpí nepríjemnými vtieravými spomienkami, ktoré môžu mať niekedy až formu tzv. flashbackov – zábleskov z minulosti.
• U niektorých pacientov sa objavuje tzv. znovuprežívanie traumy -pocit akoby sa traumatická udalosť odohrávala znovu pred jeho očami doprevádzaný silnými emóciami.
• Všetky spomienky sú pre pacienta veľmi nepríjemné, preto sa ich snaží potlačiť.
• Sny viažúce sa k traumatickej udalosti bývajú desivé, môžu mať až podobu nočnej mory.
• Pacient sa intenzívne vyhýba miestam, situáciám, činnostiam, ľuďom, predmetom i zvukom, ktoré by mu mohli pripomenúť traumu.
• Vyhýbaniesa vedie k upevňovaniu problémov.
• Pacienti bývajú nadmerne psychicky a telesne vzrušiví. Akoby boli stále pripravení, že sa môže traumatická udalosť zopakovať. Sú obozretní, neustále v strehu.
• Zvýšená vzrušivosť sa prejavuje neschopnosťou relaxovať, oddychovať, problémami so zaspávaním, nepokojným a plytkým spánkom, ale aj tendenciou k emočným výbuchom. Pacienti môžu byť prchkí, podráždení, ľahko sa rozčúlia.
• Zvýšené napätie a úzkosť sa môže prejaviť aj telesnými príznakmi. Objavujú sa bolesti hlavy, nevoľnosti, tlak na hrudi, zrýchlené dýchanie až lapanie po dychu a iné.
• Posttraumatická stresová porucha neznamená, že je človek nenormálny alebo dokonca “blázon”.
• Pacient za svoju poruchu nemôže, nijako si ju sám nezapríčinil ani nevyvolal.
• Posttraumatická stresová porucha je liečiteľná. Terapia môže utrpenie pacienta výrazne skrátiť. Jej cieľom je spravidla pomôcť pacientovi vyrovnať sa s prežitou traumou a zbaviť ho problémov, ktoré mu spôsobujú jej dôsledky.
• Posttraumatická stresová porucha sa spája s výrazne zvýšeným rizikom depresie, zneužívania omamných látok a s vyššou hrozbou samovražedného konania.

Ako sa správať k pacientovi s posttraumatickou stresovou poruchou

• Podporte svojho blízkeho pri vyhľadaní odbornej pomoci – psychiater/ psychológ. Vysvetlite mu, že jeho problémy súvisia s ochorením a že je možné ich liečiť. Ak to chce, choďte na vyšetrenie s ním.
• Podporujte svojho blízkeho aj v procese terapie. Motivujte ho k účasti na ďalších sedeniach a k svedomitému plneniu terapeutických úloh. Niektoré fázy terapie budú pre neho bezpochyby náročné. Jeho intenzívna spolupráca na sedeniach a práca medzi nimi je však nevyhnutná pre zlepšenie jeho stavu.
• Trpezlivo svojmu blízkemu vysvetľujte, že celé spektrum príznakov, ktorými aktuálne trpí (nepríjemné spomienky, úzkosť, strach, telesné príznaky, nespavosť, zvýšené napätie, podráždenosť), ale napríklad aj problémy vo vzťahoch a konflikty sú dôsledkom traumy, ktorú prežil. Terapia mu pomôže zbaviť sa všetkých týchto problémov.
• Akceptujte problémy svojho blízkeho, snažte sa im porozumieť a nespochybňujte jeho prežívanie.
• Posilňujte nádej pacienta na vyliečenie. Terapia je efektívna a prináša pomerne rýchlu úľavu.
• Snažte sa vnímať správanie pacienta ako príznak jeho ochorenia. Najmä jeho vznetlivé správanie môže byť pre okolie ťažko akceptovateľné. Snažte sa teraz na jeho výbuchy zlosti pozerať s nadhľadom a vnímajte ich ako dočasné.
• Ak sa chce o traumatickej udalosti rozprávať, trpezlivo ho počúvajte. V rozhovore ho nabádajte, aby si spomenul aj na najmenšie detaily. Nezľaknite sa emócií, ktoré môžu jeho spomienky doprevádzať. Uvoľnenie emócií pôsobí uzdravujúco.
• Snažte sa spoločne relaxovať. Hľadajte možnosti, pri ktorých by si oddýchol a uvoľnil sa.
• Ak zbadáte u svojho blízkeho depresívne príznaky (výrazne skleslú náladu, zníženú aktivitu, pocity beznádeje), odporučte mu, aby sa s týmto prežívaním zveril svojmu terapeutovi.
• Ak váš blízky trpí depresiou, snažte sa ho čo najviac zapájať do príjemných aktivít.
• Ak váš blízky hovorí o samovražde, vezmite ho na psychiatrické vyšetrenie čo najskôr. Dávajte na neho pozor, dohliadajte, nenechávajte ho osamote.

Ako sa nesprávať k pacientovi s posttraumatickou stresovou poruchou

• Nebagatelizujte traumatickú udalosť, ktorú prežil ani jeho aktuálne prežívanie. Nehovorte mu, že niečo podobné prežili stovky ľudí bez následkov.
• Neľutujte ho, svoju starostlivosť o neho nepreháňajte.
• Nenechajte sa vyprovokovať jeho prchkými reakciami. Nebuďte agresívni. Občas si zahryznite do jazyka a nevyostrujte zbytočne konflikt.
• Nepodporujte pacienta v tom, aby hľadal krátkodobú úľavu v alkohole alebo iných omamných látkach.
• Nerobte veci za neho len, aby sa mohol vyhnúť udalostiam, ktoré by mu mohli vyvolať spomienky. Krátkodobo sa mu uľaví, ale jeho príznaky v konečnom dôsledku posilníte.
• Neobviňujte pacienta z ničoho, čo súvisí s traumatickou udalosťou. Nehovorte mu, že mohol zareagovať inak alebo to zvládnuť lepšie. Môžete u neho podnietiť rozvoj pocitov viny.
• Problémy pacientovi nevyčítajte. Bez pomoci ich dokáže len veľmi ťažko ovplyvniť.
• Nepremýšľajte ani nehovorte o svojom blízkom ako o bláznovi.
• Nikdy nepodceňujte vyjadrenia o samovražde.
• Nehľadajte pomoc u liečiteľov a šamanov. Posttraumatická stresová porucha je efektívne liečiteľná bežne dostupnými prostriedkami.