Balance Management

Nástroj ako spoznať sám seba

Mám 17 a depresiu (rozhovor)

Depresia… je vážne mentálne ochorenie, ktoré sa prejavuje prevažne dlho trvajúcimi pocitmi smútku, samoty, zúfalstva či beznádeje, a to aspoň po dobu 2 týždňov. Jednotlivé symptómy je možné zmierniť vhodnou psychoterapiou a/alebo antidepresívami. Liečba trvá aj niekoľko rokov. U niektorých ľudí sa objaví iba jedna epizóda, u niektorých sa symptómy depresie vracajú viac krát za život. Depresia sa objavuje u dospelých , no výnimkou nie sú ani deti a dospievajúca mládež. Tento rozhovor je venovaný mladej, 17 ročnej slečne navštevujúcej strednú pedagogickú školu, ktorá s depresiou stále bojuje. Jej pocity smútku sprevádzajú aj pocity menejcennosti a nízke sebavedomie, a ako vyrovnávajúcu sa stratégiu so svojimi emóciami využíva sebapoškodzovanie, v jej prípade rezanie.    

R: Kedy si sa prvýkrát stretla s pojmom depresia?

Asi pred 2 rokmi, zaujímala ma pochmúrna tematika, čítala som veľa článkov o smútku na internete, vyhľadávala som skupiny na sociálnych sieťach, ktoré sa zaoberali smútkom, depresiou a sebapoškodzovaním. Vtedy by mi ani nenapadlo, že by som mohla byť chorá, a trpieť depresiou, až kým mi ju pred necelým rokom diagnostikovali.

R:  Ako by si, podľa svojej skúsenosti, definovala depresiu? Čo si pod tým má predstaviť človek, ktorý sa s tým nikdy nestretol?

Predstav si, že žiješ v pochmúrnej, tmavej bubline plnej smútku kam nesvieti slnko. Cítiš prázdnotu, nič ťa nezaujíma, nevieš sa na nič sústrediť a nevieš sa donútiť ani pohnúť, nieto ísť von do školy. Aj keď by som sa chcela radovať, proste nejde to, ako keby som na to nemala dosť síl.

R: Čo predchádzalo tomu, že ti bola táto depresia diagnostikovaná?

Mala som problémy s rodinou, školou, kamarátmi, ale hlavne s tým zmieriť sa sama so sebou. Neznášala som sa, nemala som rada svoje telo, svoj život, cítila som sa sama, smutná, prázdna. Nič ma netešilo, najradšej som bola doma, zavretá vo svojej izbe, v posteli a sem tam počúvala hudbu alebo bola na nete. Často ma bolievala hlava. Niekedy sa to všetko vo mne tak nakopilo, celé to zúfalstvo či beznádej, jediné čo mi pomohlo uvoľniť ten tlak bolo porezanie sa. Vtedy sa mi uľavilo. No iba na chvíľu, a znova to šlo dokola. Niekedy som aj myslela na to, že svoj život ukončím, nevládala som ďalej takto fungovať. S rodičmi sme sa často hádali, kvôli hlúpostiam, ale aj kvôli škole, mojim známkam, kvôli tomu aká som, že sa režem. Nakoniec ma mama zobrala za psychológom na vyšetrenie.

R: Môžeš nám opísať, ako sa tvoj život po diagnostikovaní depresie a nasadení liečby zmenil?

Hm… stále pociťujem smútok, no nie tak často ako predtým. Môj terapeut hovorí, že to chce čas nastaviť sa na správnu dávku a kombináciu liekov, a kým sa dajú príznaky pod kontrolu. Na sedeniach s ním som začala inak rozmýšľať, inak sa pozerať na seba, na to čo prežívam. Rodičia teraz na mňa berú väčší ohľad, lebo moje správanie pripisujú depresii. Predtým som sa bála, že budú môj stav považovať za moje zlyhanie, že sa budú za mňa hanbiť. No potom som pochopila, že depresia je choroba ako každá iná. Pochopila som, že ak by som bola hospitalizovaná na inom oddelení, napríklad na onkológii s rakovinou, nehanbili by sa za mňa, a chceli by mi pomôcť. No na Slovensku je stále veľká stigma ohľadne depresie, či návštevy psychiatra, hlavne v menších mestách a na dedinách. Viem teraz odlíšiť, čo som ja, a čo je depresia. Viem, že tie náhle pocity smútku či hnevu pramenia z mojej choroby, že na mne nie je nič v neporiadku, že nie som divná, som chorá.

R: Má tvoja diagnóza vplyv na tvoje vzťahy?

No predtým, ako som sa začala liečiť to bolo horšie. Bývala som často depresívna a náladová, prišla som o veľa ľudí v mojom živote. No skôr to bolo o tom, že nerozumeli môjmu stavu, mysleli si, že som nepríjemná, výbušná, náladová, nepriateľská, odmeraná… to som si myslela o sebe aj ja. No neskôr som začínala chápať, že za takéto správanie môže depresia, že to nie som naozaj ja, že ja taká nie som. Naša choroba nedefinuje to kým sme. No najťažšie je si to sám uvedomiť, naučiť sa žiť sám so sebou a so svojím ochorením.

R: Čo je, alebo bolo pre teba v živote ťažšie ako pre iných, zdravých ľudí?

To, že som často, a bezdôvodne upadala do smútku, a nemala som chuť čokoľvek robiť, ani žiť sa mi nechcelo. Po nasadení liečby sa to samozrejme zlepšilo. Ale občas ešte mám pocity že radšej ostanem v posteli celý deň, no pripomínam si, že ja som silnejšia ako depresia, a nakoniec vstanem a pokračujem v dennej rutine.

R:  Ako vnímaš svet doktorov a liekov? Bola si hospitalizovaná? Ako to celé vnímaš?

Bola som na psychiatrii nejaký čas, kým mi stanovili diagnózu. Vtedy som nevedela čo sa so mnou deje, tá hanba, že čo povedia rodičia, čo si budú myslieť spolužiaci, susedia… No po prepustení som bola prekvapená, že tie reakcie okolia neboli až také dramatické ako som očakávala. A v podstate mi to bolo aj jedno. Ale v nemocnici som sa necítila príliš dobre, kto sa tam cíti v pohode? Nikto. Zo začiatku mi dali nejaké lieky, ale bolo mi z nich dosť zle, cítila som sa otupene, potom mi ich zmenili, a začala som sa cítiť lepšie. No ak by to bolo na mne, chcela by som byt úplne zdravá, bez všetkých týchto vecí okolo. Je to ťažké, aj keď sa to lepší.  

R: Čo myslíš, ako ľudia, ktorí o depresií nikdy nepočuli vnímajú, či ako si predstavujú niekoho s touto chorobou?

Asi ako nejakých zombie, čo nevládzu nič urobiť, sú leniví a celé dni len sedia pred TV a plačú do vankúša. Sú nevďační za to čo majú, nevidia že veľa ľudí je na tom oveľa horšie. Myslia si, že človek s depresiou fňuká dobrovoľne, no nie je to tak. Ak je človek chorý, nemá na výber.

R: Čo myslíš, čo by pomohlo ľuďom, nebáť sa tak mentálneho ochorenia?

Motivovať ich, že v tom nie sú sami, že v ich okolí sú ľudia, ktorí rozumejú ich stavu, a chcú im pomôcť.  Ukázať im krásu života, ktorú možno momentálne nevidia, no ako náhle sa ich zdravotný stav začne zlepšovať, začnú ju vidieť.

R: Ďakujem.

 

(R: redakcie, O: odpoveď)