Zasekla som sa. Moja vnútorná sila zostala naštrbená. Ako krehká ceruzka, ktorá sa po páde zlomí na dve polovice.

Po niekoľkých rokoch som opäť začala pozerať In Treatment. K seriálu som sa dostala ako tínedžerka. Zaujímali ma témy z oblasti psychológie. Nenavštevovala som terapiu, no čosi ma na onej polhodine medziľudského dialógu uchvacovalo.

Dnes už viem, že dôvodom bol akýsi pocit pochopenia. S niektorými z pacientov som sa vedela veľmi dobre stotožniť. A práve tento fakt ma primäl pozrieť si ďalšie časti seriálu. Včera na obrazovke počítača plakalo mladé dievča. Malo rakovinu, hovorilo o pocite disociácie.

Už týždeň som sa necítila vo svojej koži. Som človek introvert, domased. Potrebujem mať svoj kľud a čierny čaj s mliekom. A ak niečo nesedí, som okamžite nespokojná. Ako malé, neposedné dieťa.

Nuž v posledných dňoch sa stále čosi dialo. Míting sem, míting tam, zoznamovačky jedna radosť. Kde je môj kľud, môj domov? Chýba mi to letné vysedávanie v parku a písanie pri jazere.

A tak som sa uprostred týždňa zasekla. Ako krehká ceruzka, ktorá sa po páde zlomí na dve polovice.

Vo výsledku začal život plynúť ako vo filme.

Scéna číslo jedna: Sedím v škole, rečním pred spolužiakmi. Strih. Hľadím na vlastné ústa v pohybe. Napriek tomu nerozumiem slovám, ktoré pery tvarujú.

Scéna číslo dva: Tma, ticho. Nachádzam sa vo svojej mysli. Snažím sa pochopiť, čo sa práve deje.

Scéna číslo tri: Som späť vo svojom tele. Sústredím sa na dianie v mojom okolí, no zisťujem, že strácam niť. Akoby ste sedeli pred veľkým plátnom, na ktorom sa odohráva to, čo práve robíte.

Bizarné? Pre niektorých z nás je to realita.

Svoj nezvyčajný stav mysle som si uvedomovala. Nevedela som s ním však urobiť nič. A tak som sa ho rozhodla akceptovať. Prvýkrát som o chmúrnych myšlienkach povedala iným ľuďom. Ľuďom, ktorí sledujú moju stránku. Ľuďom, ktorí čítajú moje články a pozerajú videá.

Dostalo sa mi množstva povzbudivých komentárov.

Takúto reakciu som nečakala. Vlastne som nečakala nič. No sila vzájomnosti ma potiahla nahor. Ubezpečila ma v tom, že na tomto svete nie som sama.

V skutočnosti je nás tu obrovské množstvo. Nie sme navonok iní. Možno inak premýšľame, inak sa v živote rozhodujeme. Pravdou však je, že život bez nás by bol čiernobiely. Bez farieb. Lebo práve my, ľudia inakosti, mu dodávame farbu.

Viacerí z nás sa neustále zamýšľame nad zmyslom života, mnohí nachádzame útechu v umení. Nemáme radi konvencie, lebo sa v nich strácame. Stránime sa ľudí v oblekoch, lebo sa bojíme nepochopenia. Snažíme sa zapadnúť, no o to viac si uvedomujeme vlastnú osamelosť.

Napriek tomu existujú ľudia, ktorí nám rozumejú. Možno sú nimi historické postavy, umelci, vedci, filozofi… No práve vďaka ich stope sa necítime sami.

A tak ideme ďalej. Putujeme cestou skalnatou, bolestivou, no miestami nádherne dojemnou.

 

Klára Kusá

pre psychodravie.sk