Balance Management

Nástroj ako spoznať sám seba

Cesta nahor, či spoznávanie vlastnej inakosti

Sme iní v mnohých ohľadoch. Našťastie táto inakosť nie je na prvý pohľad viditeľná. Napriek tomu viacerí z nás odmietnu terapiu či lieky.

Prvýkrát som sa rozhodla pred odborníkom otvoriť keď som mala 19 rokov. O niekoľko mesiacov som si uvedomila, že som mala prehovoriť oveľa skôr.

Prečo som čakala tak dlho?

Odpoveď je jednoduchá: Mala som strach.

A tak som bola ticho. Až kým mi jazyk nerozviazala temnota nahlodávajúca moju myseľ. Vedela som, že som mlčala pridlho a z tejto mojej chyby som vinila všetkých vo svojom okolí.

A tak som sa jedného dňa zoznámila s mojou novou spoločníčkou nazývanou aj hraničná porucha. Ja jej hovorím inakosť. Úľavu z pocitu nájdenia identity nahradilo zúfalstvo. Nevedela som sa zmieriť s realitou, i keď navonok som ju prijala s prekvapivou ľahkosťou.

Vo vnútri som sa však postavila hraničnej poruche osobnosti chrbtom.

Púšťala som sa do náročných prác, ktoré som nemala šancu vykonávať. Potrebovala som okoliu (a zrejme aj sama sebe) dokázať, že unesiem viac než ktokoľvek iný. Akoby bola práve na tejto danosti postavená celá moja hodnota.

V tomto duchu sa nieslo niekoľko mesiacov, dokonca rokov.

A potom som precitla a pochopila.

Pochopila, som že každý je iný. Že hodnota jedinca sa neodvíja od jeho psychickej odolnosti. Že každý z nás je rovnako cennou ľudskou bytosťou. Vtedy som začala nachádzať a rozvíjať svoje talenty. Na svoju inakosť som zrazu nazerala inak.

Postupne som si uvedomila, že hraničná porucha je odchýlka s hrubým nánosom stigmy. Preto viem, že spoločnosť sa na mňa bude pozerať cez prsty. Zároveň som však pochopila, že negatívne stereotypy o nás, ľudí s inakosťou, sú len jedným z pohľadov na ľudskú rôznorodosť.

A tak mi jedného dňa napadla (podľa mňa vcelku trefná) kreatívna metafora.

Akoby väčšina ľudí spadala do základných farieb červeno-modro-žltých priečinkov. Nuž a my sa nachádzame niekde na pomedzí týchto odtieňov. Oči spoločnosti si však privykli na typické sfarbenie a levanduľová či tehlová postavička ju môžu ľahko prekvapiť.

Samozrejme, povedomie o atypických farbách sa buduje dlho a vyžaduje si veľkú námahu z našej strany. Prvé kroky však nemusia byť zložité. Medzi ne by som zaradila zodpovednú psychohygienu.

Môže to znieť klišé, ale kedy ste naposledy skúsili nejaký šport? (A nie, neradím sem beh na autobus či prechádzku po koľajniciach, lebo vláčiky nefungujú ako majú). Je nutné dbať o svoje duševné zdravie, dostatočne oddychovať, skúsiť šport, odolať „Mekdonaldu“ a poslúchať signály vlastného tela.

A ak pociťujeme, že nám naše problémy zabraňujú v každodennom fungovaní, mali by sme sa zamyslieť nad návštevou odborníka.

Ak je váš stav zhoršený dlhodobo a máte podozrenie pre problém psychického rázu, môžete si spraviť test na tejto webstránke. Dá vám spätnú väzbu, na základe ktorej budete vedieť ako ďalej postupovať.

Držím vám palce vo vašej ceste životom. Táto cesta nahor nie je ľahká, no výhľad na vrchole bude stáť zato. Som o tom presvedčená.

 

Klára Kusá

pre psychodravie.sk