O syndróme vyhorenia sa prvýkrát začalo hovoriť v súvislosti so zdravotnými sestrami. Boli to zdravotníčky pracujúce v zariadeniach poskytujúcich starostlivosť zomierajúcim pacientom. Fyzicky i psychicky náročná práca, ktorá neviedla k nijakým pozitívnym výsledkom u nich vyvolávala stav absolútneho vyčerpania a apatie. Smrť pacientov dokonca často vnímali ako svoju vlastnú prehru a sužovali ich pocity viny.

Súvisiaci článok: ako sa vyhnúť syndrómu vyhorenia TU.

Syndróm vyhorenia najčastejšie postihuje ľudí pracujúcich v pomáhajúcich profesiách. Okrem zdravotníctva napríklad aj v školstve či v sociálnych službách. Môžeme sa s ním však stretnúť v rôznych oblastiach spoločenskej praxe.

Existujú “rizikové skupiny”, ktoré tento nepríjemný emocionálny jav postihuje o niečo častejšie. Nájdete sa medzi nimi aj vy?

Rizikové skupiny z hľadiska povolania

• Ľudia s veľkými pracovnými ideálmi a očakávaniami

Ľudia zapálení pre prácu prirodzene vyhoria skôr ako tí, ktorí sú od začiatku menej angažovaní. Predovšetkým ak sa nestretávajú s pozitívnymi výsledkami a s uznaním.

• Ľudia pracujúci pod stresom

Permanentne pôsobiaci (chronický) stres je jedným z hlavných prediktorov syndrómu vyhorenia.

• Ľudia, ktorí sú v práci preťažovaní

Zamestnanci pracujúci s vysokým nasadením, zavalení úlohami a nútení podávať výkon v časovej alebo inej tiesni sa môžu prirodzene vyčerpať skôr.

• Ľudia pracujúci pod diktátorským vedením

K vyhoreniu prispieva svojim podielom aj prísny, diktátorský nadriadený a neustála puntičkárska kontrola.

• Ľudia, ktorí sa v práci nedočkajú pochvaly

Nedostatok uznania, ocenenia a pozitívnej spätnej väzby je ďalším prediktorom syndrómu vyhorenia.

• Ľudia pracujúci v nevhodných podmienkach

Nevhodné pracovné podmienky ako nedostatočné materiálne, technické a personálne zabezpečenie alebo zlé prostredie pre prácu môžu zvýšiť riziko syndrómu vyhorenia.

• Ľudia pracujúci v pomáhajúcich profesiách

Učitelia, zdravotníci alebo napríklad sociálni pracovníci spravidla viac dávajú ako dostávajú. Ich práca je emocionálne veľmi náročná a dostáva sa im len málo ocenenia a pozitívnych výsledkov.

Rizikové skupiny z hľadiska osobnostných charakteristík

• Ľudia s nižším sebavedomím

Ak človek nevníma hodnotu seba a svojej práce, neustále si myslí, že jeho prínos je pre zamestnávateľa zanedbateľný, pravdepodobne vyhorí skôr. Bude totiž neustále frustrovaný.

• Ľudia s nižšou toleranciou voči záťaži

Niektorí ľudia sú prirodzene osobnostne zraniteľnejší a aj nižšia úroveň záťaže im môže spôsobiť značné emočné problémy až vyčerpanie.

• Ľudia súťaživí, túžiaci po úspechu

Potreba neustále sa s niekým porovnávať, súťažiť, byť lepší a vyniknúť vedie k permanentnému nasadeniu pod stresom a tým aj k rýchlejšiemu vyhoreniu. Najmä ak sa napriek všemožnej snahe nestretne s výsledkami.

Rizikové skupiny z hľadiska osobného života

• Ľudia, ktorí prežívajú stres v domácom prostredí

Kumulácia pracovného a osobného stresu prirodzene vedie k rýchlejšiemu vyčerpaniu. Práve podpora najbližšieho okolia – rodiny, priateľov –  je v prevencii syndrómu vyhorenia veľmi dôležitá. Ak ju človek nemá, môže vyhorieť skôr.

• Pracujúce matky

Podľa prieskumov sú syndrómom vyhorenia viac ohrozené ženy ako muži. Predovšetkým zamestnané matky, ktoré sa okrem pracovných povinností musia starať aj o chod domácnosti.

• Ľudia, ktorí nemajú záujmy a voľnočasové aktivity

Aktívne a zmysluplné trávenie voľného času pomáha predchádzať vyhoreniu. Ak človek nemá záujmy, ktorým by sa venoval a aktivity, ktorými by odbúral nahromadený stres, je oveľa viac ohrozený vyčerpaním. Práca sa takýmto ľuďom spravidla stáva zmyslom života a prípadný neúspech v profesijnej oblasti vedie k veľmi intenzívnym emočným otrasom.