Mentálna retardácia predstavuje postihnutie intelektu, resp. rozumových schopností. Tie musia byť pre stanovenie diagnózy znížené pod hodnotu IQ 70. Priemerný intelekt v bežnej populácii je pritom od 90 do 110. Stupne mentálnej retardácie sa hodnotia inteligenčnými testami. Intelektové schopnosti sa môžu počas života do istej miery meniť v závislosti od podnetnosti prostredia. Veľkú úlohu tu však zohráva dedičnosť, prípadne iné psychické či somatické ochorenia, u ktorých sa objavuje aj zníženie intelektu. Mentálnu retardáciu je možné diagnostikovať už v detstve.

V rámci tejto kategórie rozlišujeme ľahkú, stredne ťažkú, ťažkú a hlbokú mentálnu retardáciu.

Ľahká MR predstavuje rozsah intelektu medzi 50 a 69, pričom dospelí dosahujú mentálnu úroveň 9-12 ročného dieťaťa. Mnohí z nich dokážu uspokojivo fungovať v spoločnosti.

Stredne ťažkú MR charakterizuje intelekt od 35 do 49. Dospelí ľudia s týmto postihnutím dosahujú úroveň 6 – 9 ročného dieťaťa. V živote sú schopní pri dobrej starostlivosti dosiahnuť istý stupeň nezávislosti v niektorých oblastiach. Plne samostatného fungovania však nie sú schopní.

Ťažká MR predstavuje intelekt od 20 do 34. Postihnutí dosahujú v dospelosti úroveň dieťaťa vo veku 3 až 6 rokov. Vo väčšine prípadov si vyžadujú celoživotnú starostlivosť.

Hlboká mentálna retardácia je diagnostikovaná pri intelekte do 19. Ide o ťažký stupeň postihnutia, pri ktorom rozumové schopnosti nepresiahnu úroveň 3-ročného dieťaťa. Zvyčajne je postihnutá aj motorika a kontinencia.

Liečba duševnej zaostalosti a mentálnej retardácie

Samotné postihnutie intelektu nie je liečiteľné. Možný je istý rozvoj schopností pri veľmi dobrej starostlivosti, podnetnosti prostredia a pravidelnom tréningu. Psychoterapia a farmakoterapia bývajú indikované skôr pri riešení problémového správania, ktoré je veľmi častým sprievodným znakom mentálneho postihnutia. Zvykne sa objavovať agresívne, ale aj neprimerané sexuálne správanie. V terapii sa často využívajú behaviorálne techniky – rôzne druhy nácvikov, systematické posilňovanie želateľného správania odmenami, oslabovanie neželaných prejavov v správaní a pod.

Príklad z praxe

Milanovi bola diagnostikovaná mentálna retardácia ľahkého stupňa pri nástupe do školy. Rodičia si to nevedeli vysvetliť, v ich rodine sa podobné postihnutie nikdy neobjavilo. Aj Milan sa po narodení vyvíjal úplne normálne. Asi ako dvojročný však prekonal nevysvetliteľnú zástavu dýchania. V postieľke stratil vedomie, celý zmodral, matka privolala záchranku. Nikto im nič nevysvetlil, no zdalo sa, že všetko bude v poriadku. Práve tejto príhode rodičia pripisujú Milanovo zaostávanie, hoci súvislosť im žiadny lekár nikdy nepotvrdil. Pri nástupe do prvého ročníka základnej školy im psychológ odporučil vzdelávanie v špeciálnej základnej škole pre deti s mentálnym postihnutím. Rodičia spočiatku reagovali odmietavo, ale postupne zistili, že ich syn nároky školy skutočne nezvláda. Keď začalo byť jasné, že prvý ročník bude musieť opakovať, rozhodli sa preradiť ho do súkromnej špeciálnej školy. Milan od toho času začal značne napredovať. Ďalšie problémy sa však objavili v období puberty. Hoci bol chlapec vždy trochu prchký a popudlivý, ako 13-ročný začal byť vyslovene agresívny. Bol výbušný, ak nebolo po jeho, kričal, hádzal veci. Po tom ako rozkopal dvere na obývačke a fyzicky napadol matku, rozhodli sa rodičia pre návštevu psychiatra. Ten okrem farmakologickej liečby odporučil aj systematický tréning ovládania a nácvik relaxácie. Milanovo správanie sa postupne upravilo. Rodičia si za pomoci terapeuta vytvorili spôsob, ako doma s Milanom vychádzať. Milan napokon skončil stredné odborné učilište s výučným listom a zamestnal sa ako pomocná sila v kuchyni.

Vyskúšajte test TU