Deň s mentálnou anorexiou
Pre niekoho, kto má zdravé sebavedomie, vidí seba reálne, a dokáže bežne fungovať, je nepredstaviteľné, čo môže prežívať niekto, kto trpí poruchou príjmu potravy.
Otestujte si vašeho blízkeho TU
Mentálna Anorexia sa vo väčšine prípadov vyvinie v puberte, a 9 z 10 prípadov u dievčat vo veku od 10 do 25 rokov.
Tak ako u väčšiny psychických ochorení je presná príčina neznáma, no niektoré faktory, ako dané ochorenie v rodine, psychologické, environmentálne, či sociálne faktory môžu mať vplyv na vývin poruchy príjmu potravy. Odborníci tvrdia, že anorexia je súčasťou podvedomej snahy, ako sa vyrovnať s nevyriešenými konfliktami, alebo s bolestivými skúsenosťami z detstva.
Tento príbeh, teda opis bežného dňa mladej 20 ročnej študentky s anorexiou, približuje predstavu o myšlienkových pochodoch a úskaliach, ktorým sa človek s týmto ochorením musí počas dňa vyrovnávať.
Ráno a raňajky
Prebudí ma zvonenie budíka, ktoré vždy po 5 minútach odďaľujem. Som tak strašne unavená, a je mi zima. Najradšej by som ostala v posteli pod teplými perinami. No musím ísť do školy, nesmiem vynechať. Musím vstať, osprchovať sa, a obliecť sa. Vstanem, a hneď sa postavím na váhu. Zacvičím si, a idem sa znova odvážiť, či sa čísla na váhe pohli nadol. Tak zistím, či si môžem dať raňajky a či bude môj deň za niečo stáť.
Číslo na váhe je celkom nízke, takže dnes sa môžem naraňajkovať. Cestou do kúpeľne sa zastavím pred zrkadlom na chodbe a obzerám si svoje telo. Štípem si do bokov, aby som zistila, či je tam stále ten odporný tuk. Ako strašne nenávidím to čo vidím, a hlas v mojej hlave ma začne kritizovať. Máš veľké stehná, tuk na bokoch, zadok ti moc vytŕča…. Možno sa nakoniec ani nenaraňajkujem.
V sprche si všimnem, že mi v chumáčoch vypadávajú vlasy. Moja pokožka je extrémne suchá a popraskaná. Po osprchovaní sa rýchlo oblečiem. Je mi zima, a už nechcem vidieť svoje telo. Hoci je leto, oblečiem si rozťahaný sveter, nebude mi zima, a ľudia nebudú komentovať to ako vyzerám. V tesnom oblečení sa aj tak cítim tučná.
Dovolím si zjesť malé raňajky a vypiť niekoľko šálok kávy – potrebujem veľa kofeínu, aby som to cez deň zvládla. Cestou do školy idem pešo – každá spálená kalória je žiadaná.
Deň v škole a obed
Prednášky mi len tak plynú, neviem sa vôbec sústrediť. Jediné na čo myslím je obed, a na to ako vyhnúť mojim priateľom, aby som nemusela jesť. Vyhovorím sa, že musím ísť do knižnice, alebo môžem ísť do posilňovne a trocha si zacvičiť. Vlastne, obed musím aj tak vynechať, pretože mám s rodičmi spoločnú večeru – tomu sa určite nevyhnem.
Po obednej hodinovej prestávke strávenej cvičením, sa ma môj vnútorný kritický hlas snaží presvedčiť o tom, že mám vynechať prednášky, a ostať ešte cvičiť. No to sa mi nepozdáva, som úplný perfecionalista, prednášky vynechávať nechcem. Aj tak som už pozadu s učivom. Deň sa mi podarí zvládnuť na diétnej kole. No stále sa mi točí hlava a je mi nevoľno.
Večera s rodičmi
Pred príchodom k mojim rodičom na večeru si idem zabehať. Pri príchode ma moja mama objíme so slovami: „Zlatko, nevyzeráš dobre, si bledá a nejaká chudá, ješ dostatočne?“ Zaleje ma pocit úzkosti. Uistím ju, že všetko je v poriadku, a vyhovorím sa, že posledný týždeň sme mali veľa učenia. Navrhne, aby som navštívila doktora, no zmením tému, a hlas v mojej hlave je na mňa hrdý.
Opýtam sa otázku, ktorá mi behá celý deň po rozume: „Čo máme na večeru?“ . To nevydržím, bude to príliš veľa kalórií. Snažím sa prísť na to, ako bez povšimnutia odísť bez jedenia. Som v strese, som taká nervózna, že dynamicky klepkám nohou o zem. Keď si sadneme za stôl, v duchu začínam prepočítavať kalórie daných potravín, a rozmýšľať, čo či môžem naložiť na tanier a ako to minimalizovať, aby si rodičia nič nevšimli. Nakoniec mám na tanieri malú porciu z každého, okrem zeleniny a všetko si nakrájam na malinké kúsky. Snažím sa jesť veľmi pomaly. Keď všetci dojedia, mne ešte ostane polovica, a vyhovorím sa, že už nie som hladná. Nie som si istá, kedy som prestala bývať hladná, ale pomáha mi to schudnúť.
Večer
Po príchode domov som si chcela robiť veci do školy, no stratím nervy a zrútim sa. Tie výčitky v mojej hlave kvôli zjedenej večeri sú neúnosné. Zajtra nemôžem jesť vôbec nič a cez víkend musím viac cvičiť. Musím si vymyslieť dobrú výhovorku prečo neisť na kamarátkinu oslavu – musím predsa cvičiť.
Takto nejako môže vyzerať bežný deň niekoho, kto bojuje s mentálnou anorexiou. Skúsenosti každého pacienta sú iné. Toto ochorenie postihuje ľudí všetkých pohlaví, veku, rasy, etnických skupín, tvarov, váhy, sexuálnej orientácie, či socio-ekonomických štatútov.
Ak máte podozrenie že vaša blízka osoba, alebo vy sami môžete trpieť týmto ochorením, prosím, vyhľadajte pomoc. Ak sa z ochorenia zotavujete, je veľmi dôležité stanoviť si zdravý stravovací režim a obnoviť výživu vášho tela.