Šimon má 23 rokov a je vyliečený narkoman. So závislosťou bojoval v najcitlivejšom životnom období, počas dospievania. S následkami drogových excesov sa vyrovnáva doteraz.

Otestujte sa TU

Otestujte si vašeho blízkeho TU

Čo tomu všetkému predchádzalo? Aký bol váš život pred prvou dávkou, vaše detstvo?

Nikdy to nebolo práve ľahké. Mňa a mojich súrodencov vychovávala len mama. Bola fajn. Mali sme a dodnes máme veľmi blízky vzťah, napriek všetkému. Mama ale nikdy nežila práve usporiadane. Mala vážne psychické problémy, pomerne často striedala partnerov a s tým súviselo aj neustále sťahovanie. Nikdy sme nevedeli, kde budeme zajtra spať a či ešte prídeme do svojej školy. Boli obdobia, keď sme nemali kde bývať a skončili sme spolu s mamu v krízovom zariadení. Potom boli také, keď mama natoľko podľahla svojej chorobe, že mňa s bratmi vzali do detského domova. Keď tak na to spomínam, bola to neustála neistota.

A váš otec? Akú úlohu zohral vo vašom živote on?

Žiadnu. Nepoznal som ho, viem len jeho meno. Raz som sa s ním stretol na súde, keď ma odoberali mame, ale nič zvláštne som k tomu človeku necítil. Bol to pre mňa cudzí človek. On je len mojím otcom. Zvyknem hovoriť, že moja mama bola z tých štedrých matiek, ktoré doprajú každému zo svojich detí vlastného otca (smiech). Moji súrodenci sú teda mojimi nevlastnými súrodencami. Mám jednu staršiu sestru, troch starších a jedného mladšieho brata. Každý máme svojho otca. Niektorých z nich poznám, niektorých nie. Pamätám si viac maminých partnerov. Niektorých som mal rád, ale ani jeden nezohrával v mojom živote takú tú otcovskú rolu. Boli to skôr kamarátske vzťahy a také… dočasné. Ako som hovoril, neistota.

Dvakrát ste použili to slovo – neistota. Myslíte si, že práve vaše skúsenosti z detstva a pocit neistoty, ktorý popisujete vás priviedol k droge?

Ťažko povedať. Určite ma ten pocit doviedol do partie. Viete, keď sa doma nemáte na koho spoľahnúť, nikdy neviete, čo bude, hľadáte oporu v kamarátoch. To bol aj môj prípad. V partiách som vyrastal asi od mojich jedenástich rokov. Kamaráti mi v mnohom pomohli, ale dostali ma aj do mnohých problémov. Nezbavujem sa zodpovednosti, ale správal som sa podľa toho, v akej partii som sa práve pohyboval.

Boli to teda kamaráti, ktorí vám prvýkrát ponúkli drogu?

Jasné. Ako skoro každému.

Aké drogy ste užívali?

Začínalo to tak bežne. Alkohol, cigarety, sem-tam sme si zahúlili, teda nejaká tá marihuana. Potom sme sa niekde vonku dali dokopy s partiou, ktorá brala pervitín. Tam sa už skončila sranda.
Aké bolo vaše prvé stretnutie s touto drogou?
Nemal som absolútne nijaké zábrany. Viem, že keď mi to chalani ponúkli, ani na sekundu som nezaváhal. Viete, ako niektoré decká rozmýšľajú mám – nemám, boja sa, ja nič. Tešil som sa. Chcel som to vyskúšať a bol som zvedavý, čo to so mnou urobí. Bol to najsilnejší zážitok v mojom živote a hneď som vedel, že to chcem zas. Bolo to pre mňa ako magnet. Cítil som sa plný energie a chcel som to zažívať znova a znova.

Začali ste teda brať pervitín pravidelne. Aké to bolo?

Ako na obrovskej hojdačke. Striedali sa u mňa dni, keď som sa cítil perfektne, nepotreboval som spať, jesť, mal som chuť do života s dňami, keď som mal pocit, že moje telo úplne vypovedá službu. Bol som na smrť vyčerpaný, nervózny, agresívny. Keď som si nemal za čo kúpiť ďalšiu dávku, bol som doslova zúfalý. Doma som robil strašné scény, zbil som mamu, brata. Moja mama vždy privolala sanitku, ktorá prišla s policajnou hliadkou a ja som viackrát skončil na psychiatrii. Hneď ako ma pustili, vrátil som sa rovno do partie, zohnať drogy.

Boli ste ešte dieťa, žiak/študent. Odkiaľ ste brali na drogy peniaze?

Pýtal som si od mamy, od kamarátov, od ľudí na ulici, kradol som. Moja mama je veľmi slabý človek. Prosil som, plakal, vyhrážal som sa a ona väčšinou podľahla a nejaké peniaze mi dala. Jasné, že som nikdy nepýtal na drogy. Dlho tušila, že sa niečo deje, ale nevedela čo. Keď sa dalo, nejaké peniaze som jej jednoducho ukradol. Kradol som aj v obchodoch. Najčastejšie drogériu, ktorú som potom predal na ulici. Občas doniesli nejaké peniaze kamaráti, požičali mi a tak.

Ako dlho ste pravidelne užívali pervitín?

O pravidelnosti sa nedalo hovoriť. Vtedy nič v mojom živote nebolo pravidelné. Nechodil som pravidelne do školy, nezdržiaval som sa pravidelne doma, prespával som kade – tade. Pervitín som bral asi rok, ale vôbec nie pravidelne. Bolo to také ako som hovoril, ako na hojdačke. Niekedy som týždeň išiel na pervitíne, inokedy som si týždeň nedal nič a mal som strašné stavy. Občas som to prekrýval inými, lacnejšími drogami. Párkrát som ukradol mame tabletky a skúšal som, či to nepomôže. Fetovali sme toluén, fajčili sme nejaké bylinky, pili sme, skúšali sme všeličo.
S drogami ste ale skončili a teraz ste už niekoľko rokov čistý. Ako sa to stalo?
Jednoducho. Nechodil som do školy, kradol som, párkrát som zaútočil na mamu, sociálka bola u nás takmer denne. Keď sa dozvedeli o drogách, zbalili ma, poslali na detox a odtiaľ do špecializovaného zariadenia pre drogovo závislých. Bolo to zariadenie pre neplnoletých a to bolo moje šťastie. Nemal som 18, išiel som aj proti svojej vôli. Až tam som postupne pochopil, do čoho som spadol. Tiež to spočiatku nemali so mnou jednoduché.

Pomohol vám teda odchod z partie?

Jednoznačne. Pomohlo mi, že som nejaký čas nemal nijaký prístup k drogám a k ľuďom, ktorí ma týmto smerom ťahali. Vyčistil som si telo aj hlavu. Ako hovorím, nebolo to ľahké. Mal som strašné stavy. Chvíľu som nenávidel celý svet, bol som nervózny, agresívny. Mal som depresie, nevedel som, prečo žiť, nevidel som zmysel.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Všetko sa to začalo, keď som mal 15. Z domu som odišiel ako 16-ročný, skoro 17.
Aké je to teraz? Môžete povedať, že ste z toho vonku?

Ak máte na mysli užívanie drog, tak áno. Som si istý, že nikdy viac po droge nesiahnem. Mám v čerstvej pamäti pocity a stavy, ktoré neprajem ani najhoršiemu nepriateľovi a viem, že to už nikdy nechcem zažiť. Z najhoršieho teda asi vonku som.

Aký je teraz váš život? Zanechali drogy nejaké dôsledky na vašom zdravotnom alebo psychickom stave?

Teraz bývam s priateľkou, mám prácu a plánujeme si spoločnú budúcnosť. To je to, čím teraz žijem. Snažím sa pozerať dopredu a nie dozadu. Samozrejme, moja minulosť nezostala celkom bez následkov. Mám aj nejaké zdravotné problémy. Ešte v období, keď som bral drogy som začal mávať epileptické záchvaty. Teraz je môj stav v celku stabilný. Záchvaty nemávam, ale musím brať lieky. Okrem toho mám stále problémy so spánkom. Mávam desivé sny, spím nepokojne, v noci sa veľa prehadzujem, často vstávam, občas bývam námesačný. Stále som sa úplne nevrátil do normálu ani čo sa týka stravovania. V tom období som, samozrejme, jedol málo, vlastne som ani nebýval hladný a väčšinou ani nebolo čo. Som odvtedy veľmi chudý a s nechutenstvom stále bojujem. Čo sa týka mojej psychickej stránky, ja zvyknem hovoriť, že svojich démonov si nesiem stále so sebou. Mám psychické problémy, ktoré sú raz lepšie, inokedy horšie. Z času na čas si myslím, že som blázon, inokedy sa cítim fit. Neviem, čo z toho a nakoľko súvisí s drogami, ale bojujem s tým. Chodím pravidelne na terapiu a vo všetkom mi veľmi pomáha moja priateľka.