Mám 43 rokov a diagnostikovanú schizoafektívnu poruchu skoro tri roky, ktorá bola výsledkom neliečenej bipolárnej poruchy.

Niekto by si povedal, že diagnóza duševnej poruchy, je to najhoršie, čo sa mu môže stať.

Testy si môžete vyskúšať TU.

Spočiatku som si to myslela aj ja. Bola som presvedčená tak ako aj mnoho iných ľudí, že keď mám diagnózu, som blázon. Touto stigmou ešte stále aj v dnešnej dobe žije väčšina ľudstva. V poslednej dobe začínam nadobúdať presvedčenie, že ak by  sa urobil prieskum na sto tisíc ľuďoch, minimálne osemdesiat tisíc ľudí by malo duševnú poruchu. Naše duševné zdravie trpí a my ho prehliadame a neliečime. Tým nechcem povedať, že má teraz každý nabehnúť k psychiatrovi, aj tak ich je málo a nestíhajú brať nových a nových pacientov. Skôr chcem povedať, aby sa ľudia zamysleli nad vlastným duševným zdravím, kým začnú posudzovať tých ľudí, ktorí svoje duševné zdravie liečia. 

Keď som sa spätne pozrela na svoj život, zistila som, že som žila s bipolárnou poruchou od svojich trinástich rokov. Lenže to boli časy, kedy sa nikto o duševné zdravie nezaujímal. Väčšina problémov sa pripísala puberte a každý si povedal, že z toho vyrastiem. Bohužiaľ z tohto ochorenia sa vyrásť nedá a úplne najhoršie čo môže byť je nevedieť o ňom. Bipolárna porucha je ochorenie, pri ktorom žijete ako na vlnách, raz ste hore raz dole. Mánia života strieda depresiu. Ak človek nezažil mániu, bude si myslieť, že neexistuje nič horšie ako depresia. No život v mánii je z mojich skúseností ešte horší. Sú to chvíle kedy má človek síce obrovské množstvo energie, no jeho mozog nepracuje s realitou, pracuje v akomsi adrenalínovom opojení, kedy je schopný aj hory prenášať a dáva si nezmyselné ciele. Samozrejme, že ich nedokáže dotiahnuť do konca, pretože tak ako rýchlo prišla vlna energie, tak rýchlo sa vyčerpá a človek upadne do depresie, pretože svoje ciele nezvládol. V takýchto vlnách som fungovala skoro tridsať rokov a boli to roky plné utrpenia. Ochorenie, o ktorom som netušila mi spôsobilo množstvo problémov ako pracovných, tak finančných či vzťahových. Bol to jeden obrovský začarovaný kruh, z ktorého som nevedela uniknúť. Človek si v takých situáciách nahovára rôzne hlúposti, hľadá riešenia v rôznych seminároch, kurzoch, u veštíc, chce odpovede a pritom by stačilo tak málo…zájsť k psychiatrovi alebo psychológovi. Neurobila som to, pretože mi ani vo sne nenapadlo, že som chorá. Bola som presvedčená, že život má byť taký komplikovaný a ťažký. Až do chvíle, keď ma na psychiatriu viezla sanitka, pretože môj mozog už to striedanie vĺn nezvládol a skolaboval.

Pokojne ma teraz považujte za blázna, ale pobyt na psychiatrii je to najlepšie čo sa mi mohlo kedy stať. Na jednej strane hrozný zážitok, na strane druhej prebudenie, oslobodenie a chuť do života. Samozrejme, že neprišla sama od seba, musela som a musím, čo znamená, že chcem každý deň na sebe pracovať. Nie, život s bipolaritou keď o nej viete, nie je zložitý ani katastrofálny, stačí si všímať sprievodných znakov keď prichádza mánia alebo depresia a zastaviť ich skôr ako ma pohltia. Samozrejme, že mi veľmi pomáhajú lieky, no sami o sebe by nezmohli nič. To, čo je pre iného katastrofa zvaná diagnóza duševného ochorenia sa pre mňa stalo požehnaním. Už totiž viem, že keď začínam byť ako duracelka, musím sa upokojiť, viac spať a oddychovať. Keď začínam byť príliš smutná, unavená, s nechuťou čokoľvek robiť, potrebujem niečo čo ma pobaví, rozosmeje, odbremení. Prepadnúť ochoreniu je tá najjednoduchšia vec na svete, ale žiť s ním v harmónii vyžaduje prácu. Nie je nič úžasnejšie ako keď človek vie čo sa s ním deje. Nie je dôležité ako sa na nás pozerá okolie, ani čo si myslia, dôležité je iba to ako sa vnímame my sami. 

Môžete sa hnevať, že ste chorí alebo môžete byť šťastní, že viete čo vám je. Oboje naraz nejde. 

Autor: Renata I. Jančeková